Načo je metóda Cesta a ako funguje 
Motto: Celistvé je viac ako dokonalé. (Rachel Remen)

Ako terapia prebieha

Spoločne sa posadíme, dáme si vodu alebo čaj, porozprávame sa a potom už vašou jedinou skutočnou úlohou je venovať pozornosť sebe - tomu, čo sa s vami práve deje: vašim myšlienkam, emóciám, pocitom v tele. Neexistuje presný predpis, ako to má prebiehať. Naše stretnutie bude trvať približne 1,5 až 2,5 hodiny. Viac .... 

Ako sa pripraviť

  • Dve - tri hodiny pred stretnutím nepite kávu, čierny/zelený čaj, kolu, alkohol/drogy, ani ťažké jedlá. (Ak áno, dajte mi vedieť). 
  • Rezervujte si aspoň tri a pol hodiny času, aj na oddych alebo prechádzku po. 
  • Nasledujúcich 48 hodín si doprajte viac oddychu a pobyt v prírode. Viac ....

Čo je terapeutický/sebapoznávací proces Cesta? 

Autorka metódy, Brandon Bays, vybrala pre svoju metódu prostý názov, pretože terapeutické sedenie je naozaj malým výletom, cestou do hlbín seba samého. Nejedna rozprávka symbolicky vyjadruje túto cestu: odvážny hrdina sa vyberie do temného lesa, stretne mnoho prekážok, brodí sa močiarom a šplhá sa na končiare, až napokon, v samej hĺbke zdanlivej temnoty, nájde poklad. Alebo Živú vodu. Alebo princeznú. 

Tí, čo zostali za pecou, alebo tí, ktorí sa zľakli prekážok či sa usilovali "chytračiť", nenájdu nič.  

V procese Cesty robíme to isté, lenže v bezpečí terapeutickej miestnosti a s podporujúcim sprievodcom - terapeutom. Dovolíme svojej vnútornej múdrosti, aby nás zaviedla ku koreňom našich zdravotných, vzťahových, kariérnych, emocionálnych, spirituálnych problémov, nezdravého správania a návykov. Tými koreňmi bývajú bolestivé spomienky, neužitočné presvedčenia či sľuby, potlačené emócie. To sú tie naše (v rozprávke spomínané) bažiny, rokliny a končiare, ktoré prejdeme. V hĺbke sa nachádza "Živá voda", naše skutočné ja, a možno aj viac. Brandon ho nazýva Zdroj.  

Podľa Brandon Bays sme niektoré svoje časti potlačili (už v útlom detstve), aby sme sa vyhli bolesti - nepríjemným spomienkam a emóciám. V terapii, ktorá je vlastne hojivým sebapoznávaním, sa usilujeme len o to, získať svoje zabudnuté časti nazad a tým obnoviť svoju celistvosť.

Potlačená emócia má v tele hmatateľný prejav: konkrétne chemické látky sú vyplavené, aby zablokovali niektoré bunkové receptory, a to aj na mnoho rokov, a tým obmedzujú naše zdravie, myslenie, radosť, výkon. Tento proces je vratný, ale nemôžeme ho priamo ovládať vôľou a myslením, potrebujeme kontakt so staršou časťou mozgu - stredným mozgom.

To, čo spôsobí kúzlo liečenia, je naša pozornosť. Áno, je to tak: stačí vedome uvidieť, čo cítime a čo si myslíme, a spúšťa sa proces hojenia. Cesta nám dáva k dispozícii nástroje, ktoré hovoria s našimi emocionálnymi časťami ich rečou: obrazmi, symbolmi, telesnými pocitmi. 

Klienti potom povedia: toľko rokov som to potláčal a až teraz, keď som to naplno uvidel a priznal, to stratilo svoju moc. Ako som mohol vedieť, že je to také jednoduché!

Len ten začiatok nie je ľahký  - pre nikoho z nás: začať, objednať sa na termín. To treba urobiť. A potom si dovoliť pravdivo pomenovať, priznať starý strach, hanbu, pocity viny, hnevu či nenávisti. My už máme, chvalabohu, k dispozícii terapeutické postupy, ktoré nám pomôžu prejsť (rozprávkovo povedané) bažiny a rokliny svojich vnútorných bolestí, ale aj vyjsť na slnko, nájsť poklad v strede seba samých. 

To je dobrá správa pre nás, hľadačov šťastia: my sami šťastie hlboko v sebe nosíme a môžeme ho oslobodiť a žiť stále viac kvalitný, naplnený život.

Kde môžem proces Cesty absolvovať? 

Proces Cesty môžete absolvovať s akreditovaným terapeutom, s kamarátom, kamarátkou ktorým dôverujete (v jednoduchej forme, podľa knižky alebo po absolvovaní základného kurzu, ktorý sa nazýva Intenzívna Cesta), alebo si ho dokonca môžete viesť sami (alebo jeho časti, napr. "dolu emóciami", alebo "táborový oheň", najmä ak už máte nejakú prax z terapií alebo seminárov). Pre absolventov Intenzívnej Cesty sa organizujú vo väčších mestách výmenné večery. Nie je na zahodenie kombinovať to - svojpomoc so spoluprácou so skúseným odborníkom, terapeutom. Niektorí terapeuti ponúkajú aj prednášky, podporné skupiny a víkendové semináre, kde sú k dispozícii terapeutické procesy Cesty. Moje semináre, ktoré pre vás pripravujeme s kolegami-terapeutmi Cesty nájdete v časti AHA! semináre. 


ZDROJ

je to miesto v mojom strede, kam sa môžem vždy vrátiť (paradoxne tak, že príjmem to, čo sa práve so mnou deje, aj keď sa mi to práve nepáči), je zdrojom energie, lásky, prijatia, nehybnosti i vášne. Potláčanie a popieranie ma od seba oddaľuje; prijímanie a vnímanie mi dovoľuje vstúpiť do môjho Zdroja. 


ODPUSTENIE

61% pacientov s rakovinou má problémy s odpustením a polovica z týchto problémov je závažná. 

Jedna moja kolegyňa raz citovala svojho klienta: chcel by som odpustiť, ale až "na úrovni štiav". Myslel tým skutočné, pravdivé odpustenie a ja súhlasím. Hoci platí, že hnevať sa na niekoho, pestovať si pozíciu obete a zazlievať dávne veci je rovnako užitočné, ako piť jed, ktorý želáme niekomu inému, ani "odpustenie nasilu" nebude výhrou, skôr naopak.

V procese Cesty je odpustenie jedným z výsledkov, nie hlavným cieľom liečenia bolestivých emócií a vnútorného zmierenia. Z hĺbky uvoľnenia napätia a bolesti, ktoré tam boli, príde poznanie, ktoré sa nedá "vymyslieť" rozumom. V tomto poznaní nájdeme, zistíme, že sme odpustili. Odpustenie nemáme ako cieľ, mohlo by sa stať ďalším násilím, ktoré na sebe páchame. Je skôr kontrolným mechanizmom, "vedľajším efektom" liečenia - podľa neho vieme, že je nám lepšie. 

Často potrebujeme najprv odpustiť sami sebe, že sme to dopustili, alebo odpustiť Bohu, či Vesmíru.  

Ak neodpustíš, zostávaš väzňom minulosti. Lebo najväčší koncentračný tábor máme v hlave. A kľúč od neho držíme vo vlastnom vrecku. Žiaľ, odpustenie mnohí chápu inak. Vnímajú ho ako ospravedlnenie, potvrdenie, že všetko bolo v poriadku. To je však niečo iné. So spravodlivosťou to nemá nič spoločné. Odpustenie znamená, že zavrhnutím nenávisti si sama dávam dar. A oslobodím sa. Nedovolím minulosti, aby ovládla môj dnešný život. Mám tri deti, päť vnukov a troch pravnukov. Žijeme šťastne. Každú nedeľu si dodnes chodím zatancovať swing.  Edith Eger, 87 rokov. Prežila koncentračný tábor i pochod smrti. Stále pracuje ako psychoterapeutka v San Diegu. 


Dolu emóciami

Toto je vynikajúci nástroj, keď nás prepadnú silné pocity. Nabudúce, keď budete poriadne vystrašení, alebo nahnevaní, skúste namiesto "rozdýchania" toto: len prijímajte a zostaňte v emócii, ktorá vás teraz ovládla. Zastavte príbeh, ktorý vám k tomu v mysli beží (čo sa stalo a prečo), orientujte sa na emóciu. Zostaneme sami sebe verní, v žiadnom prípade sami sebe "nedohovárame" štýlom "taká blbosť ma predsa nemôže nahnevať". 

Príjmeme svoju emóciu a dovolíme jej, aby tu naplno bola. Ešte ako keby sme ju schválne zosilnili. Počkáme, či sa zmení na nejakú inú emóciu, pocit, náladu. Aj tú príjmeme a nikam sa neponáhľame, len sme prítomní pri tom, čo sa s nami deje. Možno sa z hĺbky toho pocitu, ktorí sme prijali, sa vynorí nejaký ďalší pocit. Uvoľníme sa od myslenia, od rozprávania príbehov - dovolíme si ako keby "viezť" sa dolu vrstvami svojich emócií. A hlbšie. Hlbšie. Niekedy stačia dve-tri vrstvy a sme naspäť v spojení so sebou, môžeme situáciu aj sami seba vidieť jasnejšie. Ak máte čas a možno už aj trošku praxe, zostaňte v procese a pokračujte, až kým ucítite úplné uvoľnenie, pokoj, slobodu, silu ... jednoducho Zdroj, svoj stred, akokoľvek to nazveme. 

Ak ste to nikdy predtým nezažili, je to pocit, ako keby ste v sebe odhalili úplne nový rozmer bytia. Celý ten čas ste ho mali v sebe, ale pretekal vami ako podzemná rieka, takže ste o ňom nevedeli. Hneď, keď sa znova napojíte na tento zdroj, nielenže prežijete hlboký mier v jadre svojho bytia, ale možno aspoň na okamih zachytíte záblesk svojho vedomia - žiariaceho, ničím neobmedzeného a naplneného láskou. 

David Michie: Dalajlámova mačka 

Naplno prežiť, pozorovať

V procese Cesty si dovolíme dve zdanlivo opačné veci, ktoré však fungujú - pretože sú pravdivé a nahradia to, čo sme možno robili (často nechtiac, neuvedomelo) roky: potláčanie.

Dovolíme si naplno prežiť emócie, ktoré v nás niekde driemu, spojené so spomienkou, presvedčením, zranením. Prídu samy a odídu samy. Zostávajú, len keď sú potlačené. Teraz ich dobrovoľne necháme nami prúdiť v obrovskej, zdanlivo devastujúcej miere. Vydáme sa im napospas. Človek si myslí, že mu pukne srdce. No a vtedy, keď sa prestane brániť a naplno prežije to, čo v ňom čakalo, kedy dostane pozornosť - vtedy ucítime mier a prijatie, o akých sa nám nesnívalo. Priamo na dne.

Posilníme v sebe schopnosť pozorovať, láskyplne vnímať bez hodnotenia to, čo v sebe stretávame. Teraz už vieme, ako sme sa cítili vo chvíli zranenia. Nemusíme to znova a znova prežívať a púšťať si film, na ktorom je onen príbeh, môžeme pre seba urobiť niečo hodnotnejšie: byť si v tej chvíli verní, byť pri sebe prítomní. Zmätok, osamelosť tej chvíle sa stráca a prichádza pocit bezpečia - niekto pri nás predsa bol. My sami.  

V okamihu, keď Dalajláma vstúpi do miestnosti, začne na všetkých pôsobiť jeho srdečné šťastie. Nech už sa vám v živote deje čokoľvek, aj keď čelíte akejkoľvek tragédii alebo strate, keď sa ocitnete v blízkosti Jeho Svätosti, zaplaví vás pocit, že hlboko vnútri je všetko v poriadku.

Dalajláma nás vidí takých, akí sme skutočne, a zrkadlí nám našu ozajstnú prirodzenosť. Preto sa toľko ľudí v jeho prítomnosti akoby roztopí.

David Michie: Dalajlámova mačka

Uvedomujeme si, že naša podstata je krása, múdrosť, láska? Žijeme tak, že ktokoľvek sa pri nás ocitne, začne vnímať krásu svojej podstaty? Sebapoznávanie a liečenie metódou Cesta nás k tomu vedie. 

BRANDON BAYS

je svetoznámou pokrokovou liečiteľkou v oblasti tela a mysle. V roku 1992 si sama vyliečila nádor veľkosti basketbalovej lopty, za necelých sedem týždňov, bez absolvovania operácií a bez použitia akýchkoľvek liekov. Na základe tejto svojej skúsenosti a dovtedajších bohatých zdrojov vedomostí (pracovala ako terapeutka a lektorka) vytvorila metódu, ktorú nazvala Cesta (The Journey) a ktorá umožňuje ľuďom účinnú liečbu emocionálnych a fyzických problémov na bunkovej úrovni. 

Mnohé skvelých videí Brandon Bays nájdete v časti Médiá.


Prečo stojí za to skúmať emócie? 

Emócie nás môžu oživovať, dávať nám rozlet, alebo nás doslova ubíjať ... môžu nás navzájom približovať, alebo vzďaľovať ... a nepomôže, akokoľvek by sme sa ich usilovali ignorovať. Je pre nás nanajvýš dôležité poznať naše emócie a myšlienky, ktoré nás, často "automaticky", ovplyvňujú.

Ak sú, alebo boli v minulosti naše silné emócie potlačené, uzamknuté v našej bunkovej pamäti, blokujú konkrétne bunkové receptory a znemožňujú nám prístup k menším alebo väčším častiam našej kapacity, našich schopností: v práci, rozhodnutiach, vzťahoch, zdraví. Doslova môžeme mať pocit, že energia nášho života neprúdi voľne, že opakujeme staré vzorce, hoci by sme chceli sviežo dýchať a nachádzať nové, zdravé prístupy k životu.

Metóda Cesta pomáha liečiť spomienky a tým nás oslobodzuje od nevedomého pôsobia potlačených emócií a presvedčení - myšlienok.


PRIJATIE

Často si spolu s klientmi kladieme hojivé otázky, ako napríklad: Čo ak by to tak mohlo byť? Čo ak by sa na to dalo pozerať inak? Čo ak nie je dôvod to hodnotiť? Čo by sa stalo, ak by bolo možné to prijať?  Čo ak by tieto pocity boli volaním nejakej mojej časti, ktorá potrebuje prijatie, objatie, liečenie?

Čo ak to najdôležitejšie, čo môžeme v priebehu dňa pre seba urobiť, je občas láskyplne pozorovať, čo sa s nami deje? Aké máme pocity v tele, aké máme práve emócie, myšlienky, zámery, túžby ... vyzerá to banálne, lenže z toho potom pramenia všetky tie užitočné veci, ako napríklad nadhľad, odstup ak treba, intuícia, chopnosť počúvať.


NAČO JE NÁM TERAPEUT

O najbolestivejších problémoch, ktoré v sebe nosíme, platí to, čo sa hovorilo v jednej reklame: to nevymyslíš. A riešenie predsa existuje. 

Keby sme boli schopní vlastnou mysľou vyriešiť svoj problém, nepotrebujeme terapeuta. Terapeut a klient sa v liečení dostanú ďalej nie preto, že by spolu lepšie premýšľali, ale práve preto, že sa väčšiny premýšľania vzdajú. Uvedú tak do pohybu to, čomu my poeticky povieme vnútorná múdrosť a neurológ tomu povie stredný mozog. Toto je to miesto, kde sídlia naše automatizmy, z ktorých väčšina nám dobre funguje, ale niektoré stojí za to objaviť a liečiť. Toto miesto však nie je prístupné mysleniu. Dostaneme sa k nemu len pomocou emócií, farieb, symbolov, pocitov tela ... a vo vedomej prítomnosti, v uvoľnenom stave, bez kontroly mysle - predného mozgu. Pomocou jednoduchých, ale účinných postupov terapeut dovolí vnútornej múdrosti klienta, aby ponúkla to, čo má byť liečené, hojené. Prebieha to tak, že sa obaja spoľahnú, dovolia si tú dôveru, bezbrannosť a neistotu ... a riešenie sa akoby vytvorí samo, vynorí sa z neverbálnej časti nášho mozgu. Znie to divne, však? Veď celý život sa snažíme vziať veci pevnejšie do rúk, premyslieť ich a pochopiť a tu vám niekto radí, aby ste zaplatili terapeutovi za to, že nevie, čo je správne a čo treba robiť?  Presne tak.

Mojou úlohou je pomôcť vám uvoľniť sa a byť otvorení tomu, čo sa bude s vami diať "samo od seba". Podporím vás v spoznávaní a prijímaní seba samého, všetkých vašich častí. Dovolíte si tak postupne byť v kontakte s možnosťami, o ktorých ste netušili, že sú vaše. Len si to predstavte: často sú naše vlastné poklady ukryté, potlačené pod tým, čo sme považovali za svoju neprijateľnú stránku. Prijmi túto svoju časť a získaš poklad. Je to ako keby ste dlho nepoužívali jednu svoju ruku, lebo ste kedysi uverili, že s ňou niečo nie je v poriadku, a teraz ste odhalili svoj omyl. To je obvykle veľmi radostná skúsenosť zo seba a z vlastného života. No a zdá sa, že v našom vnútri je takýchto "hlbších" vrstiev veľmi veľa, môžeme ich spoznávať stále ďalej a ďalej. Týmto spoznávaním sami seba utvárame - stávame sa sami sebou. To asi znamená ten zvláštny výraz "nekonečný potenciál". 

Výstižnejšie to neviem povedať, treba to zažiť - treba to zažívať často, povedzme že pravidelne, ako svoju duševnú "údržbu", sebaobjavovanie, rozvoj.


Liečenie spomienok

Liečenie našich príbehov

Lekári už dávnejšie prišli na to (pozri napr. Deepak Chopra, Bruce Lipton, Candance Perth a ďalší, v časti Literatúra), že presvedčenia o tom, kto sme, priamo ovplyvňujú fungovanie našich buniek. Len si to predstavte: každá bunka usilovne pracuje na tom, aby splnila to, čo si o sebe a svete myslíte a zariadila sa podľa toho. Keď niečo zo svojich presvedčení zmeníte, každá bunka začne prestavovať svoju, v priemere 2000-receptorovú bunkovú membránu. (Donedávna sa verilo, že liečenie má efekt, až keď sa narodí nová bunka s touto novou informáciou. Bruce Lipton vo svojom úvode do nového vedného odboru Epigenetiky (Biológia presvedčenia) popisuje, že už táto bunka, ktorú máte dnes, sa dokáže zmeniť, aj svoje fungovanie.

A odkiaľ vieme, aké sú naše názory na seba a svet? Kto nám do ucha šepká o tom, kto sme? 

Naše príbehy!  

Verím, že náš život je reťazou príbehov, ktoré sami sebe aj druhým o svojom živote rozprávame. Naše príbehy tvoria našu identitu.

Fascinuje ma, že o jednej udalosti sami sebe môžeme rozprávať úplne rozdielne príbehy - napríklad o zrade a ublížení, alebo o odpustení a nádeji. O strachu a bolesti, alebo o láske a dôvere. O smútku, alebo o prijatí. O strádaní, alebo o vďačnosti. O zlyhaní alebo o odvahe. Teší ma, že príbehy je možné liečiť. Sám príbeh má v sebe liečivú silu, keď ho vnímame vedome - to sa v terapii učíme.

Zdá sa mi, že od toho, aké príbehy si o sebe a svojom živote rozprávame, závisí kvalita nášho života väčšmi, než od čohokoľvek iného.

Aké príbehy si o sebe rozprávate vy? Treba niektoré z nich hojiť? Čo ak by ste sami sebe dali šancu a zajednali si stretnutie s terapeutom? Nič zlé sa vám tam nestane, sľubujem. 


Sme celok z častí plus pozorovateľ

Nosíme v sebe rôzne časti, ktoré môžu mať protichodné názory ("daj si ten koláč versus schudni", "zostaň s tým mužom - uteč", "vynadaj tej úradníčke versus správaj sa vždy kultivovane" a podobne) a bojujú navzájom o našu pozornosť, respektíve o príležitosť riadiť nás. Ak uveríme (čo sa stáva často), že jedna z našich častí je všetkým, čo je v nás k dispozícii, konáme, ako by sme naozal boli len touto časťou. Sme v jej područí. 

Situácia sa stáva zaujímavejšou, keď sa na scéne objaví Pozorovateľ. Keď my sami zaujmeme pozíciu pozorovateľa, ktorý stále lepšie vníma a prijíma jednotlivé časti, bez potláčania. Pozorovateľ dá možnosť vnútornej múdrosti, aby nám ukázala celý obraz a aj liečila, čo má byť liečené. 

Jedna moja kamarátka sa odsťahovala z nášho mesta a krátko na to mi písala: cítim sa veľmi, veľmi sama. Nemala som jej ako pomôcť, tak som sa chvíľu modlila a prišlo mi na um napísať jej: Ako vieš, že sa cítiš sama? Je tam niekto, kto sa cíti sám, a aj niekto, kto si to všimol. V tejto chvíli si sama sebe verná, vnímaš svoj pocit a s láskou ho sleduješ, nepopieraš ani nezaháňaš, ani nepremýšľaš. Len stojíš sama pri sebe, v tejto chvíli. Ona odpísala:

Vlastne áno. Som pri sebe, som v láskyplnej spoločnosti. To mi veľmi pomohlo!  

Hlavne sa nevzdávať

Na tejto stránke sa stretávame, lebo vy aj ja máme ochotu prepnúť z autopilota na vedomejší a tým aj liečivý prístup k životu. A to nás odlišuje od väčšiny populácie, nech už je náš život v tomto momente akýkoľvek.

Sebaspoznávanie a pestovanie vedomého prístupu k životu je priebežná cesta, málokedy sú to "zázraky do troch dní". Ale stopercentne sa oplatí. Ak mám označiť len jeden prínos, potom pre mňa hlavné je toto: opakovaný zážitok, že pod tými všetkými nánosmi, akokoľvek sa práve cítim, je zdravé jadro, že hlboko vo mne je nedotknuteľný pokoj, kam sa môžem vrátiť. 

Je úľava dívať sa na seba a svet tak, že sa nemusím meniť, že som OK! Stačí vnímať to, čo je. A toto platí, som si istá, o každom z nás.

Byť k sebe pravdivý je liečivé, aj vtedy, keď to bolí a odvaha sa míňa.  

Ale ako vnímať to, čo je? Aký je rozdiel medzi nekonečným premýšľaním (a aj bezmyšlienkovým konaním) a bdelým vnímaním? - práve toto tajomstvo sa všetci potrebujeme učiť. 

PRETO je dobré ísť na seminár a individuálnu terapiu.