teta MAGDA

Navždy v našich srdciach

Miesto pre vaše spomienky, odkazy

Plánujeme napísať zo spoločných spomienok o tete malú knižku, preto budeme vďační za vaše príspevky. 

Ak nám chcete osobne porozprávať príbehy, alebo poslať fotografie, ozvite sa prosíme na:

irena.ritomska@gmail.com, +421903236230


Príhovory na pohrebe

BENJAMÍN, synovec


Drahá teta, od narodenia si bola mojím strážnym anjelom a mojou druhou mamou.

Si mojím vzorom v obetavosti pre druhých. Keď som sa narodil, moja mama bola chorá, ja som bol vraj veľmi hladný a tak ty si s ujom musela vstávať každé tri hodiny aby si zohriala sunar a nakŕmila bábo. Keď som nemohol ísť do školy, ty si ma brala práce, do tej svojej maličkej kancelárie, kde som si kreslil a robil nezbedu.

Ty si vo mňa verila, aj keď triedna povedala, že nemám na gymnázium. Vytrvalo si sa so mnou učila a nevzdala si to.  

Ty si vedela rozpoznať šancu a chopiť sa jej. Keď som mal pätnásť, prišla možnosť ísť na tri týždne do Anglicka. Ja som vzdoroval, aj tak si ma prihlásila, objednala si mi lekcie angličtiny a vypravila ma do sveta. Vtedy som netušil, že tento pobyt zmení môj život, ty áno.

Ďakujem, že si mi pomohla pracovať na mojej húževnatosti. Nezabudnem, ako sme si po rekonštrukcii kládli otázku, ako odstrániť obrovský kopec hliny, a to počas rekordných letných teplôt. Ty si organizovala, ja som kopal a na jeseň sme tam mali trávnik, po ktorom si mohla bezpečne chodiť. 

Mala si skvelý zmysel pre detail a štylistiku. Trpezlivo si mi pomáhala s nekonečným písaním mojej dizertačnej práce. Marketing služieb vôbec nebol tvoj odbor, ani ťa to predtým nezaujímalo - ale zahĺbila si sa doň so mnou. Vtedy som sa naučil naozaj čítať a konečne som si začal veriť aj v písomnom prejave.

Si mojím vzorom aj čo sa týka empatie. Aj keď si už zle počula, vždy ťa zaujímali moje deti. Chcela si vedieť, akú chce Daniel štrúdľu a tú si mu upiekla, aj keď ťa to už stálo veľa síl. Trpezlivo si s Marekom skladala schody v dome z lega, alebo si ma prinútila, aby som deťom kúpil plachtu na bunker v záhrade, aby mali aj strechu a mohli ho využívať v zlom počasí. Odpovedala si na tisíce otázok mojich detí, hrala si s nimi dámu, čítala im knižky, dokonca si s nimi robila úlohy. 

Ďakujem za naše piatkové poobedia v záhrade, kde sme sa veľa rozprávali o živote a ktoré mi pomohli byť lepším človekom. Učila si ma pestovať kvety a stromy a aj sme veľa spravili, lebo keď si sa tam motala, ja som urobil aj veci, do ktorých by som sa sám neprinútil. 

Ďakujem za ten vzácny spoločný čas. Ďakujem, že si bola mojou druhou mamou. Ďakujem, za všetko, čo si pre mňa urobila a kým som sa vďaka tebe stal.


Zuzka Čičová, rodinná priateľka

Príhovor pri príležitosti poslednej rozlúčky s našou drahou tetou Magdou

Tetu Magdu som spoznala vďaka priateľstvu s Irenkou a sprevádzala ma životom dlhých 30 rokov. Som z nepraktizujúcej, teda neveriacej rodiny a teta Magda mi pred svadbou navrhla, aby som si spravila prípravu na 1. sväté prijímanie. Sprevádzala ma modlitbou, duchovnou literatúrou, vybrala mi láskavého spovedníka, kupovala mi český Katolícky týdeník, vďaka ktorému som si vybrala aj patrónku k birmovke, v tom roku svätorečenú sv. Zdislavu (1995). Aj po celé ďalšie roky ma sprevádzala modlitbou, múdrou radou alebo vypočutím ťažkostí, ktoré som prežívala, pri pribúdajúcich deťoch, ich raste a dospievaní. Kupovala a odporúčala mi knihy, odkladala časopisy, vystrihovala články... 

Celé tie roky som cítila jej modlitbovú podporu, ktorú som zo strany rodičov nemala. Bola vždy ochotná, vždy k dispozícii, stačilo zdvihnúť telefón. 

Som nekonečne vďačná, že v osobe tety Magdy doplnil Pán, čo som nedostala v rodine. Keď zomrela na I. sobotu, zaplnila ma veľká radosť a vďačnosť voči dobrému Pánovi. Bola to ona, čo ma naučila prežívať a ctiť si prvé soboty – milostivé dni Panny Márie. Je preto pre mňa viac než symbolické, že Pán zvolil tento deň k jej odchodu do večnosti.

Aj vďaka tete Magde som tým, čím som. Teta Magda, ďakujem Vám za všetko, ostávame v duchovnom spojení a v radostnom očakávaní, že sa raz stretneme v nebi.


Irena Ritomská, rodinná priateľka

Život tety Magdy - stručne

Narodila sa krátko pred Vojnou a relatívne malej jej zomrel otec. Zostala chorľavá mama - učiteľka na Račianskej škole a mladšia sestra Ľudka. V ich domčeku v Rači mala teta zodpovednosť za vodu a kúrenie. Aj na barlách, schodík po schodíku dostala vedro s vodou od pumpy do domu. Už vtedy bola zodpovedná a húževnatá.

Túžila byť lekárkou, ale mama ju presvedčila na štúdium matematiky, kvôli nohám. Po škole, na Ústave endokrinológie AV spoznala uja Róberta. Randili spolu dlhých sedem rokov, lebo teta absolvovala náročné operácie nôh. Ujo vraj pochopil, že je zamilovaný, keď uvidel malého vrabca čliapkať sa v mláke. Že Magda je ako ten vrabec, z ničoho si nič nerobí a využije každú príležitosť radovať sa zo života.

Väčšinu kariéry bola teta na Ústave experimentálnej psychológie AV ako matematička - štatistička. Tu aj písala publikácie o spracovaní výskumov a dala si záležať, aby to bolo pre kolegov zrozumiteľné. Spolu s ujom Róbertom sú autormi mnohých článkov, napríklad o výskume v rehabilitácii. Pomáhali širokému okruhu výskumníkov v spoločenských vedách pri výskumoch a pri písaní ich habilitačných, dizertačných prác, samozrejme nezištne.

Koncom sedemdesiatych rokov si tetina sestra Ľudka priniesla z pôrodnice krásneho chlapčeka, ale nemohla sa, chorá, oňho samostatne starať. A tak vytvorili nezvyčajnú, ale obdivuhodne fungujúcu rodinu: teta s ujom a Ľudka s Benjamínom. Dnes je z Benjamína láskavý otec dvoch chlapcov a pre tetu bol verným, spoľahlivým a veľkorysým synovcom a pomocníkom.

Začiatkom deväťdesiatych rokov prežívala teta ťažkú zdravotnú krízu a vtedy jej otec Pavol poradil: "Ak môžete, choďte každý deň na omšu." Odvtedy, za každého počasia, ste ju mohli na vidieť, ako si to, obvykle s veľkou kabelou, v ktorej vždy niečo niekomu niesla, šinie do "svojho" kostola sv. Cyrila a Metoda, od ktorého mala dokonca aj kľúče - dali jej ich, aby sa tam mohla dostatočne dlho po omši modliť.

V predposledný deň miléniového roka náhle, doma a v tetinom náručí zomrel ujo Róbert. Teta sa modlila, aby ujo na sklonku života netrpel, takže si zaumienila, že nebude žialiť, ale bude vďačná. A tak aj bolo, ani raz sa na to nesťažovala.

Do večnosti ju predišla aj jej sestra Ľudka, Benjamínova mama, s ktorou sa mali veľmi rady.

Každému z nás sa občas život zdá ťažký, každého z nás niečo bolí. Aj teta prekonávala ťažkosti a ochorenia - ale to všetko na pozadí každodennej bolesti kĺbov a chrbta a každodennej námahe pri chodení. Ona nezažila deň bez bolesti. Občas aj nahlas vzdychla - ale išla ďalej a ešte pri väčšej bolesti žartovala: Aj mi zišlo na um, že je to od staroby - ale tak náhle?

Jej výdrž, založená na úplnej dôvere Bohu, bola obdivuhodná. Ešte šesť týždňov dozadu robila všetko, čo považovala za dôležité a čo vládala - upiekla Benjamínovým deťom koláč, odkráčala do kostola a nazad, ešte navštívila milovanú záhradu v Rači, pripravila sirup proti kašľu, ešte vybavila pár telefonátov, aby niekomu uľavila alebo poradila. Cestou do kostola ju zastavovali ľudia a žiadali o modlitbu, takže napokon mala "povinnosť" modliť sa denne tri a pol ruženca.

Zriedka si kupovala obuv a takmer nikdy oblečenie. Vždy jej niekto niečo dal. Hovorievala: Ja sa obliekam zo smetiaka. A jej obľúbené bolo: vždy mám, čo potrebujem. O mňa sa Pán Boh stará ako o bábatko.

Tete na nás záležalo, poznala naše príbehy, premýšľala a modlila sa, čo by nám mohlo pomôcť. Ujo Róbert hovoril Magduška - poradkyňa pána Boha! Ale sem-tam niekoho aj dopálila, lebo jej dobre mienené rady boli priame a presne do živého. Napríklad mne radila, aby som schudla, inak to na starobu oľutujem - a mala pravdu!

Keď mala teta nejaký problém, hneď sa začala modliť. A potom, keď sa to vyriešilo, skonštatovala: Ako si to Pán Boh šikovne vymyslel! A to je asi aj to najväčšie poučenie, ktoré mi raz povedala:

Rozdiel medzi tebou a mnou je ten, že ty sa začneš modliť ako posledné - a ja ako prvé.

Ale aj ona potrebovala pomoc, čoraz viac. A starať sa o seniora nie je vôbec ľahká úloha, zvlášť pre mladú rodinu. Treba zásobovať, voziť, povzbudiť, upratať, riešiť problémy. Benjamín túto úlohu plnil spoľahlivo, s nasadením na 200%. Až my budeme potrebovať pomoc, každý by chcel mať na svojej strane niekoho, ako je Ben.

No a na konci októbra, chystajúc sa na cintorín, chcela pre uja odstrihnúť pár hortenzií, spadla zo schodov a zlomila si kľúčnu kosť. Hoci húževnato rehabilitovala, pridali sa ťažkosti s dýchaním a so srdcom a v prvú sobotu mesiaca december roku 2023, nadránom, vo veku 86 rokov, ale pre nás aj tak priskoro, v spánku zosnula.

Jej posledné dni sme boli veľa s ňou, Benjamín, Eva - a jej skvelé nápady, ktorými uľavovala jej utrpeniu, Monika, pani Dagmar a ja, na telefone z diaľky Katka a Zuzka.

V ten posledný štvrtok ešte aj vtipkovala. Vzala do ruky Ruženecc - mala štyri rovnaké - a potešila sa: Ako dobre, že na tomto je ešte Pán Ježiš na kríži. Lebo už z dvoch mi utiekol! A stále neviem, či je to technická záležitosť, alebo to urobil naozaj. On sa nevyjadruje!

Mimochodom, chceli by sme vytvoriť malú spomienkovú knižku o tete a budeme vďační za vaše spomienky, odkazy, fotografie. Vyrábame aj web, adresa je na parte, ale pokojne píšte či volajte Benjamínovi, alebo mne, budeme radi.

Pravdu povediac, ešte netuším, ako vyzerá svet bez tety Magdy. Aké to bude, keď si nebudem pamätať chuť jej zázvorníkov (vždy dala jeden mne a dva Alimu), keď nebudem mať komu večer zavolať, keď už si moje uši nebudú vedieť vybaviť jej hlas, ako za mnou, stojac vo dverách, na rozlúčku vždy volala:

Drž sa moja, drž. Modlím sa za teba. A nech sa ti darí!

Bojíme sa, že už možno nikomu na nás nebude tak záležať, ako na nás záležalo tete Magde.

Je načase pouvažovať, ako by sme sa mohli zachrániť. Dostali sme v nej vzácny dar - jej ľudskosť, pochopenie a odvahu. Jediné riešenie vidím v tom, že každý po svojom, svojím osobitným spôsobom, budeme jeden druhém "tetou Magdou".

Odkazy priateľov

Život tety Magdy

tento text ešte "upracem"

Narodila sa krátko pred Vojnou a relatívne malej jej zomrel otec. Zostala chorľavá mama - učiteľka na Račianskej škole a mladšia sestra Ľudka. Obe mala veľmi rada. Žiť a zvládnuť nedostatok im pomáhali starí rodičia z maminej strany. Nedávno mi o nich povedala:

"Vykĺbené nohy mám z maminej rodiny. Ale čo si spomínam, starí rodičia sa nikdy nehádali a boli k sebe aj k nám láskaví. A všimla som si, že ja tiež nemám prirodzene hnevlivú povahu, nemusím sa toľko premáhať, a to mám tiež po nich. Takže dohromady sa to oplatilo!"

Žili v domčeku v Rači, s pumpou na vodu na dvore, ako to vtedy bývalo. Teta mala zodpovednosť za vodu a kúrenie. Aj na barlách, schodík po schodíku dostala vedro s vodou do domu. 

Túžila stať sa lekárkou, ale mama ju presvedčila na štúdium matematiky, kvôli nohám. Prvé zamestnanie mala na Ústave endokrinológie SAV - tam spoznala aj uja Róberta. Randili spolu dlhých sedem rokov, počas ktorých teta absolvovala náročné operácie nôh, raz bola v sadre osem mesiacov. Ujo spomínal, že pochopil, že je zamilovaný, keď uvidel malého vrabca čliapkať sa v mláke. Povedal si, že Magda je ako ten vrabec, z ničoho si nič nerobí a využije každú príležitosť radovať sa zo života. 

Kým bola teta po nemocniciach a rehabilitáciách, ujo v dni, keď neboli návštevné hodiny, posielal tete telegram. Telefóny bežne neboli. Ale čo napíšete každý obyčajný deň? Teta dostávala správy typu: "Slniečko vykuklo spoza oblakov." "Vtáčik šteboce na konári", či "Na lúke kvitnú kvety". Až po rokoch sa dozvedeli, že na poštu do Rače prišla tajná polícia zisťovať, čo za kódy to u Wurflových dostávajú. Jedného dňa ujovi na pošte povedali, že zajtra je sviatok a telegramy nedoručujú. A je niečo, čo by doručili? Vraj telegraficky peniaze. Tak jej poslal tri koruny. Taký bol ujo Róbert, matematik-metodológ, romantik.

Väčšinu svojho života pracovala teta na Ústave experimentálnej psychológie SAV ako matematička - štatistička. Viacerí kolegovia sa stali jej priateľmi na celý život. Riaditeľ hovoril, že keby mohol, zamestná ju výlučne na pestovanie atmosféry spolupráce a podpory v kolektíve. Napríklad organizovala kolektívne farbenie veľkonočných vajec, raz ich farbili dvesto. 

Teta aj ujo mali spolu niekoľko nevydatých tiet, ktoré bolo treba doopatrovať, takže teta väčšinu produktívneho veku venovala kus voľného času vareniu, noseniu jedla, vybavovaniu, šitiu a vôbec starostlivosti o ne. Lenže keď bola posledná teta pochovaná, teta presedlala na susedky a takmer náhodné osoby, ktoré potrebovali pomoc.  

Každému z nás sa občas život zdá ťažký, každého z nás niečo bolí. Aj teta prekonávala ťažkosti a ochorenia - ale to všetko na pozadí každodennej bolesti kĺbov a chrbta a každodennej námahe pri chodení. Raz poznamenala, že ona nezažila deň bez bolesti. Posledné roky sa natrápila ešte viac, občas aj nahlas vzdychla - ale išla ďalej a brala to s humorom. Keď sa bolesti zhoršili, volala mi: Aj mi zišlo na um, že je to od staroby - ale tak náhle?

Jej výdrž, založená na úplnej dôvere Bohu, bola obdivuhodná. Ešte šesť týždňov dozadu robila všetko, čo považovala za dôležité a čo vládala - upiekla Benjamínovým deťom koláč, odkráčala do kostola a nazad, ešte navštívila milovanú záhradu v Rači, podarovala svoj orechový likér, pripravila sirup proti kašľu, ešte vybavila pár telefonátov, aby pár ľuďom uľavila alebo poradila. 

Katka Gočová o nej napísala: Teta Magda bola majstrom v povzbudzovaní. Aj vďaka nej sa učím, čo je milosrdenstvo v praxi, ako sa dá prijať človek s jeho chybami bez moralizovania. Jej nepoľavujúca služba napriek bolestiam a obmedzeniam. Koľkokrát som si povedala "keď to dá teta Magda, musím aj ja."

Zriedka si kupovala obuv a takmer nikdy oblečenie. Vždy jej niekto niečo dal. Hovorievala: Ja sa obliekam zo smetiaka. A jej obľúbené bolo: vždy mám, čo potrebujem. O mňa sa Pán Boh stará ako o bábatko.   

Koncom sedemdesiatych rokov si tetina sestra Ľudka priniesla z pôrodnice krásneho chlapčeka, ale pre dlhodobé ochorenie sa oňho nemohla starať. A tak vytvorili zvláštnu, ale perfektne fungujúcu rodinu: teta s ujom a Ľudka s Benjamínom. 

Dnes je z Benjamína láskavý otec a pre tetu bol verným, obetavým, spoľahlivým a veľkorysým synovcom a pomocníkom.   

Začiatkom deväťdesiatych rokov prežívala teta ťažkú zdravotnú krízu s viacerými pobytmi v nemocnici. Vtedy absolvovala intenzívny 4-dňový meditačný tréning a ucítila, ako dobre jej robí dlhá modlitba. V tom istom čase, počas jedinej spovede, jej otec Pavol zasiahol do života svojím pochopením a radou: "Ak môžete, choďte každý deň na omšu." Odvtedy sa stali nerozlučnými priateľmi a parťákmi pri písaní teologických textov. A odvtedy, za každého počasia, ju mohli obyvatelia Štefánikovej vidieť, ako si to, obvykle s veľkou kabelou, šinie do "svojho" kostola sv. Cyrila a Metoda. 

V tej kabele mala teta vždy niečo pre niekoho do kostola - knihu, sirup proti kašľu. Posledný rok nosila všetko potrebné, aby mohla jednému bezdomovcovi dva krát týždenne pichať injekciu na nejakú neurologickú chorobu, lebo lekára mal kdesi ďaleko. Pred rokmi dlhé mesiace vláčila obdeň obrovskú kabelu jedla, ktoré sama uvarila, pre pani, ktorá žila celkom sama v malom Petržalskom byte. Rodina ju opustila. Nanešťastie táto pani mala hašterivú povahu, takže nevieme, či s ňou ešte niekto mal trpezlivosť, okrem tety. Tú trpezlivosť mala teta aj so susedou domovníčkou, ktorá bola negramotná a nosila si k nej vybaviť všetko úradovanie, zašívanie, dokonca opravu topánok a za päť Eur jej predávala suché rožky, čo jej dali v robote. Teta tie rožky nepotrebovala, ani nejedla, len ich po hromadách sušila a potom ich priatelia Zuzka a Martin ˇČičovci odviezli pre zajace.

V predposledný deň miléniového roka náhle, doma a v tetinom náručí zomrel ujo Róbert. Nevedeli sme, ako to zvládne, veď boli taká krásna dvojica! Dopĺňali sa, mali spoločný humor, rozumeli si aj pracovne, a nadovšetko mali spoločné životné hodnoty. Vyzeralo to, že to vzala nábožensky - veď sa zasa na večnosti uvidíme. Teta prezradila, že sa toľko modlila, aby ujo na sklonku života netrpel, že si zaumienila, že nebude žialiť, ale bude vďačná, že sa jej to splnilo. A tak aj bolo. Za 23 rokov, čo žila bez svojho milovaného Róberta, ani raz sa na to nesťažovala. Ali hovorí, že bola konzistentná :)

Tete záležalo na každom, kto bol v jej živote, poznala ich príbehy a celý deň premýšľala a modlila sa, čo by im mohlo pomôcť. A to nielen tí, s ktorými bola zladená. Manželka jedného kamaráta ju nemala rada, tak veľmi, že ju ani nepozdravila. Nevieme, prečo, ale vieme si predstaviť, že pri tetinej priamosti udelila nejakú dobre mienenú radu, ktorá tej panej nepadla dobre. No aj tak teta každý rok na Vianoce kupovala tejto panej balík orechov, pretože vedela, že ich má rada. 

Keď som bola na mojich prvých duchovných cvičeniach, bolo mi tam ťažko a okrem toho som sa dusila zo suchého vzduchu a chcela som odísť domov. Ostatní účastníci mi radili, aby som svoje utrpenie obetovala Bohu a skúsila vydržať. Teta mi zavolala a hovorí: daj mokrý uterák na radiátor.

Benjamín jej predplácal Sme a postupne jej kúpil mobil, počítač aj tablet. Teta sa snažila všetko naučiť a kým jej hmat ako-tak slúžil, písala dokonca aj sms-ky. Bola svojím pokrokom nadšená. Hovorí mi: Keď to takto pôjde ďalej, budem dočista moderná!

Na jar roku 2010, po krátkej ťažkej chorobe, zomrela jej sestra Ľudka, mama Benjamína. Ešte stihla prísť na Veľkú noc z nemocnice domov, kde ju teta vo dne v noci obetavo opatrovala. Požičali si od nás krásny veľký spiežovec, aby mohla Ľudka zazvoniť, keď niečo potrebuje. Teta spomínala, že posledné dva dni zvonček zvonil takmer nepretržite, ale ona si povedala, že bude trpezlivá a urobí, čo dokáže. 

Keď mala teta nejaký problém, hneď sa začala modliť. A potom, keď sa to vyriešilo, skonštatovala: Ako si to Pán Boh šikovne vymyslel! Jej sklon zaoberať sa problémami druhých a vymýšľať, čo by im pomohlo, a potom to žiadať v modlitbe, nazval rad ujo Róbert: Magda je poradkyňa pána Boha! Len kvôli upratovaniu sa obávala modliť. Hovorila, že keď sa modlí, aby jej Pán dal sily niečo upratať, obvykle sa niečo pokazilo a ona musela bleskovo spraviť poriadok, aby sa k danej veci dostal opravár. Ja sa obvykle začnem modliť až vtedy, keď zlyhajú všetky moje pokusy uplatniť vlastné sily. A to je asi aj tá najväčšie poučenie, ktoré mi raz povedala: 

Rozdiel medzi tebou a mnou je ten, že ty sa začneš modliť ako posledné - a ja ako prvé.


Cestou do kostola si posledné roky zvykla odpočinúť tak, že si sadla na betónový kvetináč, ktorý sa nepoužíval. Jedného dňa ma požiadala, aby som jej priniesla sadenice aksamietníc - že ich tam posadí ako vďaku za to, že tam môže sedieť. A odvtedy nosila vo svojej taške aj fľašu dopoly naplnenú vodou, aby ich poliala. 

Na Štefánikovej ju už poznali. Cestou sa jej prihovárali ľudia, čo sedávali v kaviarni, alebo išli domov, s prosbou, aby sa za nich modlila. Čo sľúbila, to splnila. Keď k svojim modlitebným "povinnostiam" prirátala nás, príbuzných a blízkych, vyšlo jej to na tri a pol Ruženca denne. Spolu s breviárom a sv. Omšou jej to zabralo denne tri hodiny. Najradšej sa modlila v kostole, hovorila, že doma jej to tak nejde. Aj preto, aby tam s ňou nemuseli tak dlho byť, jej kedysi predstavení kláštora darovali kľúče od kostola. Ale bolo to aj za jej zásluhy - za všetko to pranie, žehlenie, pečenie a často i doučovanie matematiky. Tí, čo jej ich dali, sú už dávno v Nebi (o. Doležal, o. Janok). Ďalšie generácie Provinciálov sa asi zakaždým čudujú, prečo práve táto stará pani má kľúč od kostola. 

Mali sme to šťastie, že sme v jej posledné dni mohli byť s ňou. Jej dlhoročná priateľka Eva s množstvom nápadov, ktorými jej uľahčila ťažké posledné týždne, Monika, ktorá prvá mala odvahu vziať ju na kolieskovom kresle von. Stihli to aj Katka s Mendem, Ali a naša Beátka.

A my dvaja sme dostali aj posledné dva dni, vo štvrtok ja a v piatok Benjamín. V ten štvrtok ešte aj vtipkovala. Niekam jej zapadol ruženec a tak som z jej kabelky vytiahla iný, mala ich tam štyri rovnaké. Pozrela naň a veľmi sa potešila: Ako dobre, že si vytiahla takýto, kde ešte je Pán Ježiš na kríži. Lebo už z dvoch mi utiekol! A stále neviem, či je to technická záležitosť, alebo to urobil naozaj. On sa nevyjadruje!

Ešte túto jeseň chodila takmer denne do kostola, v poslednej dobe sprevádzaná pani Dagmar, alebo Benjamínom, alebo mnou. A niekedy sa jej podarilo, že išla sama, bola to taká jej nezbeda, ale spôsobovala nám tým záchvaty úzkosti.  

Lebo tak, ako sa ona celý život starala o nás, aj ona potrebovala pomoc, čoraz viac. A starať sa o seniora nie je vôbec ľahká úloha, zvlášť pre mladú rodinu. Treba zásobovať potravinami, liekmi, minerálkami, voziť k lekárom a kam bolo treba, povzbudiť, upratať, povysávať, vziať každý týždeň do záhrady ... Benjamín túto úlohu plnil dôsledne, spoľahlivo, s nasadením na 200%. V skutočnosti, keď my prídeme do veku, kedy budeme potrebovať pomoc, každý by chcel mať na svojej strane niekoho, ako je Benjamín.  

Na konci októbra, chystajúc sa, že pôjde s Benjamínom na cintorín, chcela pre uja Róberta na dvore odstrihnúť pár hortenzií, spadla zo schodov a zlomila si kľúčnu kosť. Nasledovalo päť týždňov v zdravotníckych zariadeniach a hoci húževnato rehabilitovala, pridali sa ťažkosti s dýchaním a so srdcom a v prvú sobotu mesiaca december roku 2023, nadránom, vo veku 86 rokov, ale pre nás aj tak priskoro, v spánku zosnula. 

Teta nerobila veľké gestá, len veľa malých užitočných činov. Útočisko u nej nachádzali hlavy pomazané, aj ľudia stratení a smutní... aj my, obyčajní ľudia, čo sme potrebovali pochopenie, odpustenie, nádej, dobrú radu, alebo odpočinok. Lebo ona bola jedným z posledných ľudí, ku ktorým sa dalo prísť bez ohlásenia a vedieť, že nebudete odmietnutí. Vždy mala pre hosťa jedlo, čaj, koláč a živý záujem. 

Budúcu Veľkú noc nebudem vedieť dobre zafarbiť vajcia, vždy sme to robili spolu. Nezistila som si jej recept na zázvorníky a na jeseň asi neviem, kto dochutí môj orechový likér. Ale viem sirup proti kašľu, do kapustnice strúham jablko pre jemnejšiu chuť a usilovne sa učím, ktoré konflikty a boje má zmysel bojovať (takmer žiadne). Aspoň trochu sa modlím, aj keď jej štandard troch hodín denne sotva dosiahnem. 

Pravdu povediac, ešte netuším, ako vyzerá svet bez tety Magdy. Aké to bude, keď si nebudem pamätať chuť jej zázvorníkov, keď už si moje uši nebudú vedieť vybaviť jej hlas, keď mi hovorí

Drž sa moja, drž. Modlím sa za teba. A nech sa ti darí!

Keď sa budem chcieť poradiť o niečom, ale nebude komu zavolať. Na dvoch barlách, s poškodeným citom v prstoch (z tých barlí), posledné roky so zlým sluchom, no stále mala záujem o svet, o ľudí. Ktovie, koľko nás je takých, ktorí si povedali, že už nikomu na nás nebude tak záležať, ako záležalo tete Magde.

Je načase pouvažovať, ako by sme sa mohli zachrániť. Mali sme v živote zvláštny dar, jej ľudskosť, pochopenie a odvahu. Jediné riešenie vidím v tom, že každý po svojom, svojím osobitným spôsobom, budeme jeden druhém "tetou Magdou". 


Spomienky na tetu Magdu

Katka Gočová

Tetu Magdu poznám odmalička. Moja mamka bola jej spolužiačkou z VŠ a zároveň dobrou

priateľkou. Kontakt udržiavali aj po promócii. Raz do roka sme cestovali z východu na západ

navštíviť mamkinu rodinu a pri tej príležitosti sme na chvíľku vždy nakukli k tete Magde.

Pre mňa ako dieťa to bola najčudnejšia domácnosť, akú som poznala .S ujom Robertom

bývali v starom pavlačovom dome na Šmeralovej ulici (koncom 80-tych rokov sa presťahovali

na Štefánikovu a dom zbúrali). Nechápala som, prečo majú WC mimo bytu, spoločné s iným

bytom; kuchynku ako súčasť chodby, priechodnú, s rozmermi cca 1,5 x1,5m; vysokánske

stropy a úúúplne všade knihy, knihy, tisíce kníh... (Teta mi až ako dospelej prezradila, že

každú voľnú stoličku musí pred ujom schovávať, lebo by ju hneď zapratal knihami.:D)

Ako vysokoškoláčka som bývala na internáte a domov som chodievala iba na sviatky,

víkendy som ostávala v Bratislave. Teta ma poprosila, či by som jej po sobotách nepomohla

s upratovaním. Musím povedať, že za tú trochu upratovania sa mi zakaždým nezaslúžene

bohato odmenila nabalením plnej tašky jedla. Samozrejme, potešilo, ale ja som k nim rada

chodila aj pre zaujímavosti, čo som sa od nej dozvedela, pre jej láskavé prijatie a dobré rady,

pre ujov suchý humor, nové recepty,...teta Magda sa pre mňa stala druhou mamou.

S úžasom som pozorovala, ako dobre vedela zariaďovať veci "tam hore". Raz ma poučila, že

svojmu anjelovi strážnemu dala meno Šikulka a keď potrebuje niekomu niečo odkázať, pošle

Šikulku a on si už nájde spôsob, ako. Podotýkam, že vtedy boli iba pevné linky a nie každý ju

mal. Nápad využívať služby strážnych anjelov som použila pri svojich deťoch. Veru, neraz im

zachránili život.

Teta ma svojimi úvahami a hlavne osobným príkladom učí toľkým veciam...zámerne píšem

"učí", lebo ešte sále mám obrovské medzery. Jej obľúbené porekadlo "nesúď človeka, kým si

neprešiel míľu v jeho topánkach" som naozaj potrebovala. Posudzovala som ľudí podľa seba

a keď niekto niečo nezvládal, hneď som mu v duchu dala nálepku "leňoch".

Teta Magda bola majstrom v povzbudzovaní.Aj vďaka nej sa učím, čo je milosrdenstvo

v praxi, ako sa dá prijať človek s jeho chybami bez moralizovania.

Jej nepoľavujúca služba napriek bolestiam a obmedzeniam. Koľkokrát som si povedala "keď

to dá teta Magda, musím aj ja."

A mám s ňou aj jednu priam mysterióznu príhodu:

Koncom roku 1990 sme sa s maželom a štyrmi deťmi sťahovali z Mongolska na Slovensko.

Letecky, s prestupom v Moskve. Svoju batožinu sme poslali tranzitom a pri sebe sme mali

len príručné tašky. Tesne pred odletom z Moskvy sa manželovi prihovorili dvaja jeho

mongolskí známi, ktorí zmeškali lietadlo do Waršavy a veľmi sa ponáhľali na nejakú

konferenciu. Keďže sme mali 6 leteniek, prosili nás, či by nemohli letieť s nami do Bratislavy

a potom si nejako poradia. Nechápala som, ako chcú prejsť kontrolami, ale nebol čas na

moje protesty, ohlásili náš odlet. Chlapi rýchlo hodili svoje dva kufre na pás, prihlásili ich ako

našu dodatočnú batožinu a posunuli sme sa k pasovému okienku. Samozrejme, že ich na

naše letenky nepustili, a tak sme si iba mávali cez sklo, ale kufre už putovali s nami do

lietadla. V Bratislave sme nevedeli, čo s nimi. Manžel vymyslel, že ich dáme do úschovy,

lístok odnesieme k tete Magde, ktorá nás už čakala s prichystaným jedlom a manžel nechá

na vrátnici STU pre nich písomný odkaz, keďže tam študoval a oni o tom vedeli. Nemali sme

na nich absolútne žiadny kontakt, mobily neboli. O niekoľko dní nám teta Magda hlásila, že

lístky odovzdala a my sme príhodu vypustili z hlavy.

Podrobnosti sme sa dozvedeli až o mnoho rokov neskôr od kamarátky, žijúcej v Mongolsku,

ktorej to obaja viťúzi porozprávali:

Leteli do Bratislavy najbližším lietadlom. Ani jedného z nich nenapadlo ísť na STU. tak sa len

potulovali po námestí a špekulovali, čo ďalej. Zrazu stretli Zoliho, Mongola, ktorému

študovala v Bratislave manželka a on bol u nej práve na návšteve. Zoli nás bol pred piatimi

rokmi vyprevádzať na letisko a spomenul si, že sme sa zastavili u nejakej mojej tety, pamätal

si ulicu, ale nie číslo domu. Bezradne prechádzali po ulici hore-dolu. Do brány jedného

domu niekto vošiel, pretisli sa za ním, vyšli po schodoch a zazvonili v prvom byte, aby sa

opýtali, či ma náhodou nepoznajú. Otvorila im teta Magda, zbadala 3 Mongolov, ani nestihli

ústa otvoriť, dala im lístok z úschovne a pa-pá.

To nevymyslíš, také konexie mala hore iba teta Magda.