Sebapoznávanie: Dvaja v tom istom lese 

Predstavte si, že sa prechádzate po krásnom lese a naplno si tieto okamihy vychutnávate, ste naplno prítomní. Vtáky koncertujú akoby priamo vo vašom srdci, zeleň je svieža a odráža sa vo vašich očiach. Aj teplota je presne akurát a celé telo je uvoľnené, svieže, jemné. Dýchate ten luxusný vzduch a každou bunkou vám prechádza záporne elektricky nabitá atmosféra, liečivá, vyživujúca. Po hodine prechádzky idete nasýtení, uvoľnení a svieži domov.

Niekto iný by na tej istej vychádzke, hneď na začiatku, mohol pohľadom zavadiť pohľadom trebárs o turistickú značku, ktorá mu pripomenie, ako na tom mieste bol kedysi s niekým, kto ho zranil. V mysli sa mu rozbehnú myšlienky o zrade, nespravodlivosti a ponížení. Predstaví si päť scenárov, ako by na podobnú situáciu reagoval teraz. Pomyslí si na ľudí, ktorí boli pri tom a aj im v duchu porozpráva svoju verziu. Náhle si uvedomí, že uplynula hodina jeho vychádzky a je čas pobrať sa domov. Hmlisto tuší, že príroda bola krásna a vtáky spievali, ale jeho prítomnosť v lese sa nekonala. Prešla hodina jeho života.

Ja som viac krát situácie podobné prvej i druhej verzii a možno aj vy. Kto rozhoduje o tom, čo budeme prežívať? To najvzácnejšie, čo na tomto svete máme, je náš čas a tiež naše vedomie, plynúce v tomto čase. Naša myseľ. Súčasní odborníci aj dávni mudrci prišli na to, že ak práve nad niečím dôsledne nepremýšľame - ak nemáme myseľ zameranú na určité riešenie, je lepšie udžiavať ju čistú a prázdnu. Meditovať, alebo byť v bdelej prítomnosti pri tom, čo robíme. 

Ak si chceme budovať bdelú prítomnosť, je to tak trochu "poľovačka na pocity". Dýchame, vnímame sami seba. Všimneme si, že rozvíjame úplne zbytočnú myšlienku. Zastavíme ju, ak to ide. Ak to nejde, pozorujeme ju a ona sa pravdepodobne poberie. Sústredíme sa na svoje telo, na jeho živosť. Ak sa myšlienka nepobrala preč, ale, často ešte skôr, ako sme ju zbadali, spustila v našom tele emocionálnu reakciu, pozorujeme tie emócie. Zostaneme sami sebe verní, v žiadnom prípade sami sebe "nedohovárame" štýlom "taká blbosť ma predsa nemôže nahnevať". Príjmeme svoju emóciu a dovolíme jej, aby tu naplno bola. Ešte ako keby sme ju schválne zosilnili. Počkáme, či sa zmení na nejakú inú emóciu, pocit, náladu. Aj tú príjmeme a nikam sa neponáhľame, len sme prítomní pri tom, čo sa s nami deje. Možno sa z hĺbky toho pocitu, ktorý sme prijali, vynorí nejaký ďalší pocit. Uvoľníme sa od myslenia, od rozprávania príbehov - dovolíme si ako keby "viezť" sa dolu vrstvami svojich emócií. 

Je to vynikajúci nástroj, keď nás prepadnú silné pocity. Nabudúce, keď budete poriadne vystrašení, alebo nahnevaní, skúste namiesto "rozdýchania" toto: len prijímajte a zostaňte v emócii, ktorá vás teraz ovládla. A hlbšie. Hlbšie. Niekedy stačia dve-tri vrstvy a sme naspäť v spojení so sebou, môžeme situáciu aj sami seba vidieť jasnejšie. Ak máte čas a možno už aj trošku praxe, zostaňte v procese a pokračujte, až kým ucítite úplné uvoľnenie, pokoj, slobodu, silu ... jednoducho Zdroj, svoj stred, akokoľvek to nazveme.

Ešte stále veľa času venujem štúdiu kníh a článkov, v nádeji, že z nich zistím, pochopím, ako to s nami a s týmto svetom a ľudskou dušou je ... a súčasne tuším, nepoznám, ale chcela by som, múdrosť, ktorá je viac, ako sme my. Občas, keď sa moja myseľ stíši, pri meditácii, v prírode, alebo pri práci s klientom, vo chvíli bdelého vedomého vnímania, ucítim závan toho poznania, ktoré nie je moje, len cezo mňa prúdi.

Vtedy úplne chápem, že sú zbytočné hádky o tom, "kto má pravdu", aj čo je to bezpodmienečná láska. Nie je to "mám ťa rád, aj keď si taký alebo onaký", pretože na tom mieste bytia nie sú prívlastky, hodnotenia. To kúzelné "ja som" a impulzy k rozhodnutiam a správaniu, ktoré z neho prichádzajú - asi toto nazvali raz na jednej konferencii o PCA, že sú to "magické momenty".

Stanislav Grof to vyjadril tak, že možno mozog je ako televízor, bez neho si program nepozriete, ale nikomu nenapadne myslieť si, že relácia vznikla v našom aparáte. Mojou snahou je pestovať návyk k bdelej prítomnosti, aby bol naladený na vysielač, lebo inak prístroj len zrní, šuští a my pri ňom driememe v kresle.