Môj proces Cesty s Brandon
Začiatkom novembra 2018 sa konal troj-dňový základný seminár Cesty - Journey Intensive. Deň pred začatím sme mali my, organizátori, terapeuti a pomocníci prípravu a v piatok ráno sa otvorili dvere pre účastníkov.
Aby účastníci čím ľahšie získali predstavu, ako proces Cesty prebieha, pozve Brandon každý z troch dní na pódium jedného z terapeutov a priamo tam ho vedie terapeutickým procesom.
V minullosti som si nevedela predstaviť, že by som to zvládla a pre istotu som v tom čase bola vždy niekde "zašitá". Tento krát však vo mne počas príprav vyvstala dlho ignorovaná téma a ja som si hovorila: Hmmm, to by bolo, keby som to mohla prebrať s Brandon.
Ráno prvého dňa seminára dňa mi hlavná organizátorka Andrejka povedala: Nedaj si dopoludnia s kolegami proces (terapeuti a tréneri majú počas programu vyhradený čas na svoju terapiu, ktorú si dávajú navzájom). Vedela som, čo to znamená: som jednou z piatich, spomedzi ktorých Brandon pozve jedného na pódium. Každé ráno, hodinu a pol pred príchodom účastníkov, sa koná meditácia a organizačná príprava. Počas tohto stretnutia nás piatich Brandon poprosila, aby sme vstali, aby sa s nami bližšie naladila. Stála som tam a zreteľne cítila, že tento raz by som za tú možnosť bola vďačná.
Nešla som do terapie, jedla som málo, nedala som si kávu, ani nič sladké. Stále som sa obracala k sebe, do svojho vnútra, k svojim pocitom, nezaoberala som sa premýšľaním. Bola som ready.
Keď poobede nadišiel ten čas, opäť sme všetci piati vstali, lebo bolo treba nájsť toho, čí proces môže byť dnes najviac užitočný ľuďom v sále. Irena, prosím poď.
Sadám si na gaučík, Brandon sa ma niečo pýta, ja odpovedám, ľudia sa smejú a potom na pokyn Brandon tlieskajú.
Hovorím: Toto sa mi stáva, keď niekam prídem. Ani sa nespamätám, a už ...
Tlieskajú?
Nie, chechcú sa.
Pekne sa smeješ, Irena.
Sedím na tom gaučíku vedľa nej, snažím sa nepozerať do publika a hlavu mám prázdnu. Kým Brandon s veľkým pochopením rozpráva o tom, že nie je ľahké tam s ňou sedieť, potom žiada všetkých, aby vyjadrili sľub mlčanlivosti, sľub prijatia pre možno aj háklivé témy, keby zo mňa vypadli, kým nahovorí celú sálu, aby ma spoločne žiadalli "Do it wrong" a oni horlivo zahadzujú rukami, že dobré bude aj celé to zbabrať, kým oni takto prejavujú svoju podporu, všímam si, že môj mozog sa úporne snaží vytvoriť stratégiu pre prípad, že nebudem cítiť, vidieť, spomínať vôbec nič. Teda, pristihujem sa pri tom až vo chvíli, keď som sa na pár sekúnd vážne zaoberala otázkou, či by predsa len nebolo možné aspoň niečo predstierať.
Brandon sa pýta, či vo mne teraz vyvstáva nejaká téma a ja poctivo priznávam: Ty. Teda, nie ty osobne, ale čo pre mňa reprezentuješ. Silné ženy.
Čo pri nich cítiš?
Strach a akoby som neexistovala. Rozpadám sa na tisíc kúskov a NIE SOM. A nespoznávam svoje správanie. Akoby som súčasne prosila o lásku a prijatie a súčasne bežala preč.
Kým to hovorím, pred očami mi tancuje raz jedna, raz iná žena, ktorej som sa bála, ktorá ma dominovala, ktorú som rozhnevala. Aj tie, ktoré v tom boli nevinne, nič zlého mi neurobili, len ja som sa pri nich správala divne. Žiadna detská spomienka, všetky sú z mladosti a dospelosti. Trasie sa mi brada, keď to hovorím, a úprimne ľutujem, že tam sedím. Pozerám sa Brandon do očí a ona mne. Aj jej stekajú po lícach slzy.
A akonáhle zatváram oči, necítim už nič, len vnímam, ako na mňa pozerá 138 párov očí. A tak na otázku, ako sa teraz cítim, popravde odpovedám:
Cítim tlak.
Pod ním cítim, že som stratená. Slzy mi tečú a niet mi pomoci. Nikto ma nechce, nikam nepatrím. Nie som ničia. Rozpadám sa. Nie som.
Ešte hlbšie je strach. Nachádza sa vzadu v krku, ako náznak úderu hranou dlane: hocikedy môže niekto ku mne prísť, povedať že som niečo urobila zle a preto som celá ja zlá, nehodná, nepatriaca sem a musím odísť, zomrieť.
Som zamrznutá. Nie som tu. Nie som. Takmer nedýcham. Uvedomujem si, že v okamihu zamrznutia mi zostala pred tvárou ruka a teraz ňou neviem pohnúť, neviem ju položiť dolu. Vystretá dlaňou k tvári kdesi pred pravým okom sa týči ako nezmyselný kozmonautický pozdrav. Nedokážem ani pohnúť ústami a vysloviť, že som zamrznutá. Brandon sa vytrvale pýta a ja odpovedám, až keď to trochu povolí.
Som ochotná cítiť, som ochotná cítiť, opakujem si kdesi vzadu v hlave a prichádza pocit viny. Krútim sa, snažím sa schúliť tak, aby som prestala zaberať fyzický priestor, aby som tam akože nebola.
Prepadám sa do ničoho. Do tmy, ktorá sa nehýbe. Predo mnou je tiež nič, ale je svetlé. A tiež sa nehýbe. Polovica sveta je tmavé nič a druhá polovica svetlé nič. Brandon ma uisťuje, že je to v poriadku a mám to len vnímať. Ako mi je? Nehybne.
Som tornádo. Točím sa, vírim obrovskou rýchlosťou a súčasne som v jeho strede, telo sa mi napína ako luk a dýcham krátkymi dychmi, chcem sa do toho pocitu prepadať. Brandon sa pýta, ako sa máš v tornáde? Po chvíli dýcham viac v pokoji, ale nechcem sa nechať príliš rušiť. Čo nevie, ako je v tornáde? "Tornádovo", odpovedám neochotne. Všetci sa smejú a ja mám chuť robiť si z nich žarty.
Ako sa cítiš: Nody. Nezbedne.
Kde to cítiš?
Všade okolo, aj vo mne. Sú to molekuly nezbednosti. Teda každá molekula čohokoľvek má v sebe tú nezbednosť a tá môže hocikedy z nej vyskočiť a rozprsknúť sa do okolia: PUK!
PUK! PUK!
Aké je to? Beztiažové. Vznášavé.
Mávam rukami hore a dolu pre sebou, ako by ich niečo nadnášalo, aby som to predviedla, aké to je.
Brandon konštatuje, že taký originálny proces ešte nezažila, čo sa mi ťažko verí, ale aj tak sa mi to páči. Som nezbedná a je to, ako sa zdá, okej! Idemeeee!
Ako sa cítiš?
Pobavene mávam rukou, akože: to by si neverila! Chvíľu sa zdráham to vysloviť, lebo je to "ako na objednávku" a úžasné: cítim sa rozpadnutá. Na malé kúsky, ktoré sú tu všade. Netreba pripomínať, ako desivo rozpadnutá som sa cítila úplne na začiatku. A teraz je to presne naopak, je to krásne rozpadnutie. Všade a nikde.
Čo cítiš?
Nič. Prežívam, prebývam jedno nekonečné, absolútne, prázdno-plné NIČ. Je tu všade, som to ja, sme to my všetci. Niečo, z čoho sa môže zrodiť hocičo, ale ono samo je ničím, prázdnotou naplnenou ... no nič lepšie mi neschádza na um, len, že potenciálom.
Ale nechce sa mi to hovoriť a ja viem, že ona to chápe, vie, čo vnímam, zažíva to mnohokrát a viac. Vie, čo je moje nič.
Čo cítiš pod tým? Pýta sa viac krát a ja viem, že sa to pýta kvôli ľuďom v hľadisku, aby počuli, že to nie je že nič necítim, ale to, že CÍTIM NIČ. Že som na tom mieste seba, ktorému sa hovorí Zdroj. Ľudia o tom hovoria, že sa stretli so svojou pravou podstatou, so svojím jadrom, že zostúpili do toho miesta v sebe, kde to už nie sme len my, ale naše prepojenie s "veškerenstvom", povedali by Česi a "tam, kde v sebe kľačíme pred tvárou Boha", povedal by Daniel Pastičák.
Ona vie, že som tam a ja viem, že ona to vie a ja by som rada vyhovela, povedala, čo ľudia - i ja pri iných procesoch - hovorievajú, teda že cítia svetlo, slobodu, lásku ... lenže to nedokážem. Zdá sa mi, že by to bola redukcia, že by som to niečim zaniesla, že by som to trblietavé, dokonalé prázdne plno, nejako zatienila.
Musím to nazvať inak? Mne sa páči volať to NIČ.
Nemusíš.
Brandon sa ma priebežne celý proces pýta, či sa mi nevynára nejaká spomienka, alebo osoba, ale nevynára. Neskôr hovorí, že sa to stáva málokedy, aby upokojila účastníkov.
Ideme hore vrstvami, nechávame, nech môj Zdroj, to moje krásne Nič, o ktorom nechcem povedať ani, že je krásne, lebo to by mohlo znamenať, že v tej dimenzii existuje aj škaredé, ale to nie je tak, tam všetko proste JE, teda nech toto moje NIČ zaplaví, hojí, prevetľuje jednotlivé vrstvy emócií, ktorými som išla dolu a zistiť, či mi k nim chce niečo povedať.
Mám neotrasiteľný pocit, že všetko je v poriadku a cítim veľkú vďačnosť. Pri prechádzaní vrstvou zamrznutia mi Zdroj povie, že nevadí, že je ok občas sa aj schovať. Tam, kde bol strach, je teraz pocit, že som v poriadku. Že nič nemusím dokazovať. Nemusím dbať, aby som pôsobila - inteligentne, kompetentne, a - hanbím sa to priznať - dôležito. "Môžeš byť sama sebou," hovorí Brandon. Usmievam sa doširoka a tuším sa mi aj zdá, že slnko na mňa svieti, lebo "byť", "byť taká, aká som" má zrazu veľmi zrozumiteľný, hmatateľný význam.
Čo hovorí tvoj Zdroj, keď zaplavuje vrstvu tej prvej, desivej rozpadnutosti?
Si nažive.
Stále nemáme spomienku, s ktorou by toto všetko malo súvisieť. Nevidíš nejakú osobu? Nevidím.
Teda, vynára sa mi sen, ktorý sa mi celý život sníva, možno už tisíc krát. Som bezdomovkyňa, alebo jednoducho stratený človek. Ľudia sa ku mne správajú zdvorilo, ale oni i ja s odstupom, nepatríme si do životov ... ja nikomu nepatrím do života. Budievam sa z toho sna stiesnená, smutná. No pre účel tohto procesu bude lepšia ozajstná spomienka, hovorí Brandon.
Potom vysvetľuje publiku, že v takom prípade vezmeme tú najsilnejšiu emóciu a presunieme sa s ňou k táborovému ohňu. Pýta sa, či súhlasím, že najsilnejšie bolo zamrznutie a vina. Áno, tie dve.
Pozývame poradcu, prichádza moja teta Magda. Nie som tomu až tak rada. Tetu mám síce veľmi-veľmi rada, ale je aj mojím vzorom a teraz neviem, či mi schváli, čo robím a cítim - hoci v bežnom živote ma nezvykne kritizovať. Neviem, prečo som pocítila aj trochu nevôľu.
Sedíme pri tom ohni, robíme si pohodlie v objatí lásky a dobra, ktoré sála z tej pahreby, Brandon sa pýta, koho by sme mali k táboráku pozvať. Neviem, preto pozriem na poradkyňu a teta kategoricky hovorí: Tvojho otca. V tej chvíli už počujem samu seba kričať detským, nahnevaným, či skôr zúfalým hlasom:
Povedali, že mám poslúchať!
Mňa samu zabolelo srdce nad toľkou bolesťou, ktorá sa náhle vyvalila zo srdca môjho mladšieho ja.
Môj milovaný ujinko, náhradný otec, ktorý ma so svojou ženou, mojou tetou Markou a mojou babinkou vychovávali, viac ako mama, ktorá bola v tom čase už chorá, urobil snáď len jedinú chybu pri mojej výchove. Keď som mala ísť do školy, obával sa, aby som niečo nepovedala, čo by mi mohlo politicky poškodiť. On niekoľko rokov predtým dobrovoľne vystúpil z Komunistickej strany (neviem, koľko takých bolo, ale iste málo) a každé ráno počúval Slobodnú Európu a Hlas Ameriky. Predo mnou si doma dávali pozor, čo hovoria, ale aj tak - bolo tu riziko, že ak to prezradím, ak niekedy učiteľka povie niečo angažované a ja jej budem oponovať, dostane sa mi to do posudku. Preto vymyslel pravidlo: Učiteľka má vždy pravdu.
Chcel ma chrániť, no ja som sa tým dostala do pasce: bola som presvedčená, že aj keď je učiteľka ku mne alebo niekomu inému nespravodlivá, musím čušať. Zreteľne si pamätám ten pocit ohrozenosti, osamelosti - nikto sa ma nezastane. V tých chvíľach som si tajne a bolestne namýšľala, dúfala: keby tu bol môj otec, zastal by sa ma. No otec tu nebol.
K táboráku sme ho pozvali a on stál pomerne v diaľke, akoby spoza neho svietilo svetlo, on bol v hmle, možno aj trochu priesvitný. Pozdravím sa a hovorím: "Vitaj. Je lepšie mať otca, na ktorého sa môžem hnevať, ako nemať žiadneho." Napriek všetkej láske, ktorú mi moja rodina dávala, som v skrytosti trpela vinou, či skôr hanbou za to, že "ja som tá, ktorá nemá otca".
"Nemám otca" bola moja identita. Len nedávno, asi pred dvomi rokmi som prestala pred sebou predstierať, že ho nepotrebujem.
Brandon ma zaviedla do otcovho srdca. Ako sa cítil? Chcel uniknúť z manželstva, cítil sa nemotorný, neschopný zodpovedne sa starať o dieťa. No bol na seba hrdý, že je otcom. Odišiel, keď som mala dva či tri mesiace. Bolo mu to ľúto, ale bol človekom do vetra. Aj tak pri mame vydržal tri roky, jedno dieťatko nedonosila a druhé zomrelo trojdňové. Ja už som prišla do rozpadajúceho sa vzťahu.
Zomrel, keď som mala osemnásť, nikdy sme sa nestretli. Mama ho prežila o pätnásť rokov, už sa nevydala, ale z jedného krátkeho vzťahu priniesla do môjho života dar, ktorý má pre mňa najvyššiu hodnotu: môjho brata.
Ako sa cítim ja?
Fajn, som rada, že otec obsadil svoje miesto v mojom živote. Už mám otca.
Čo mu chcem povedať?
Som rada, že si tu, že máme spojenie. Nevadí mi už, že si odišiel. Ako som počula, život s tebou by bol riadny prúser.
Čo chce povedať poradkyňa?
Že bol fešák.
Ľudia v sále sa smejú. Banálne, ale je to jedna z mála informácií, ktoré o ňom mám: že bol fešák. A že rodina bola relatívne bohatá a dedov brat bol bratislavským kanonikom. Bleskove mi beží hlavou: Ešte mi mama občas povedala, že sa podobám na babku - otcovu mamu. Hovorila to s nevôľou, asi sa nemali rady. Ale asi mala pravdu, všetky ženy v našej rodine, ktorú som poznala iba po praslici - babinka, mama i tety do všetkých kolien, mali nádherné nohy a žiaden pás. Ja som mala v mladosti osí, ale zato zadok a nohy by som vymenila za tie ich. Všetky ženy boli v našej rodine rýchle a obratné, ja skôr ťažkopádna a zahrabaná v knihách. Veľký nos však, ako na potvoru, dominoval v oboch rodoch. Keď som počas vysokej školy spoznala svojho deda, otcovho otca, už na sklonku jeho života, a uvidela ten jeho nos, pochopila som, že som ešte mala šťastie. Takto som nad nimi uvažovala, lebo som už - zdalo sa mi - vlastne nemala nad čím uvažovať, ani čo cítiť.
Zdalo sa mi, že už by sme mohli táborák aj ukončiť. Bola som spokojná a bola som aj ochotná otcovi odpustiť.
No Brandon sa tak ľahko nevzdáva.
"Ako sa cítiš? Čo chce mladšie ja povedať otcovi? Čo potrebuje?" Stále dookola.
Snažila som sa odpovedať, cítiť čo cítim, ale v podstate som sa nudila. Nemala som potuchy, prečo sa Brandon ešte stále vypytuje. Ako som po skončení zistila, prekročili sme obvyklý čas, vyhradený na proces a tak sa odsúval začiatok výmenných procesov s účastníkmi, nepríjemné pre všetkých. Bola by som povedala, že pre mňa, i pre potreby ukážky pre účastníkov, ak by sme boli v tomto momente proces ukončili, všetko by bolo v poriadku.
Možno táto drobná zanovitá blondína, sediaca vedľa mňa na tej pohovke, bola jediná v sále, ktorá vnímala, že môžem dostať oveľa viac a chcela to pre mňa. Mala na to, ak nechcela mýliť účastníkov, výlučne prostriedky základného postupu emočnej Cesty, ktorá sa v ten deň vyučovala. Ktovie, čo by robila, keby sa to ďalej nedarilo a či by to niekedy vzdala.
Ja som nevedela, čo mi chýba, lebo som bola päťdesiat rokov uvyknutá žiť bez toho a mala som za to náhrady. No to jedno som nikdy nemala. Brandon to rozoznala a neúnavne hľadala spôsoby, ako ma k tomu doviesť.
Ako ma doviesť k otcovej láske.
A potom ... vlastne neviem, ako sa to stalo. Mala som zrazu pred očami krátky film: malé dievčatko, asi dvoj-trojročné sa k otcovi rozbehlo a chcelo ho kopnúť do holene. Neviem, či z roztopašnosti, alebo z hnevu. No on sa obratne zohol a stihol ju vyzdvihnúť do náručia, nadhodiť a potom privinúť k sebe.
Ako sa cítiš v jeho náručí?
Odrazu som tam bola. Whole. Celistvá. Úplná.
Zase tu bol Zdroj, to dokonalé úplné nič a všetko, čas stál a všetko bolo v absolútnom poriadku. Milovaná. Otcom milovaná, v bezpečí.
V tej chvíli bol blízko, úplne na dosah, hmatateľný. Už nebol ďaleko a v hmle, bol tu, rovno predo mnou. Aj som natiahla ruku a dotkla sa jeho tváre a ramena.
Odpúšťať ani nebolo čo, pre tento okamih úplnosti som cítila úplné spojenie s mamou i otcom. Odpustila som mame, že po jeho odchode ho už nikdy ku mne nepustila, hoci on sa vraj spočiatku aj snažil. Odpustila som sebe, že som ich, vlastne oboch, škrtla zo svojho života.
A neskôr, na druhý deň, som odpustila sebe, že som sa považovala za nevďačnú, ak túžim po otcovi, keď sa o mňa moji blízki s takou láskou starajú a on odišiel. Že som to sama sebe zakázala a tak som tam mala radšej prázdno.
A konečne mi svitlo: tie silné ženy boli učiteľky v škole. Ženy, ktorým som bola vydaná napospas. Boli medzi nimi aj neláskavé, panovačné, také, ktorých som sa bála. Hoci som mala samé jednotky, do školy som chodila s plačom. Pred nimi som sa rozpadala od strachu. Teraz to celé - všetky tie emócie v prítomnosti silných žien, pozvanie otca k táboráku a napokon strach z učiteliek spolu konečne dáva zmysel.
Nikto sa ťa nezastal, a tak si sa naučila zastať sa sama seba, hovorí Brandon.
Nie, to som sa naučila až oveľa-oveľa neskôr, až v puberte. V tom čase som sa naučila niečo iné: ako prežiť, že sa ma nikto, ani ja sama seba, nezastane. Lebo som to chápala tak, že to mám zakázané. Veď na mojej mienke a potrebách nezáleží. Učiteľka je ten, kto má pravdu.
Tento okamih terapeutického procesu si dobre pamätám, lebo to bola chvíľa, kedy Brandon nebola so mnou - keď hovorila, že som sa naučila postaviť sa za seba. Podľa toho viem, že okrem toho počas celého procesu, odhadom skoro dve hodiny nepretržite, som mala pocit, že je na sto percent so mnou, akoby medzi nami nebola žiadna hranica a ona všetko rozumie a prijíma.
Robíme rituál spojenie s mojím mladším ja. Ešte raz ma zalieva vlna ľútosti voči tej maličkej. Taká malinká a taká stratená! Prihováram sa jej: som na teba hrdá, bola si veľmi statočná. Odteraz ťa budem chrániť, milovať a budem stále s tebou.
Lúčim sa s tetou, ďakujem jej, že tam bola pre mňa. Lúčim sa s otcom. Čo hovorí na rozlúčku? Pozerá sa na mňa a hovorí: "Som hrdý na TEBA." Už zase plačem.
Môžeme na integráciu do budúcnosti.
Ako sa máš o deň odteraz? Zvedavo.
O mesiac? Celistvá.
O šesť mesiacov? Hm, ak tie silné ženy už nie sú desivé, môžem byť jedna z nich!
O päť rokov: Nič. Zase to husté, prázdne, trblietavé, rozľahlé, dokonalé a úplné NIČ.
Zhlboka sa nadychujem a otváram oči. Ďakujem Brandon, veľa toho zrazu povedať neviem. Veľmi nešikovne ju objímam a trochu opitá si idem sadnúť nabok k ostatným kolegom.
Brandon potom krátko prechádza celý proces a vysvetľuje jednotlivé časti, ukazuje ich na tabuli, kam to Natália nečujne celý čas zapisovala, aj v malom manuáli, ktorý už všetci majú v rukách. Ešte zachytím, ako hovorí, že každý môže prežívať Zdroj inak, to tornádo že bol zážitok kundalini a že tie Puk-puk-puk iní nazývajú trblietanie a to Nič bolo aj Všetko. Ospravedlňuje sa im za zdržanie, poznamenáva, že nebolo pre mňa ľahké nájsť v sebe cestu k emóciám. Pomaly mi to dochádza, čo pre mňa urobila.
Vypýtam sa zo služby po zvyšok dňa, organizátorka Andrejka chápe a uisťuje ma, že je na popoludnie dosť trénerov a nepotrebujú ma. Hľadám cestu k východu, dýcham čerstvý vzduch. Ešte sa veziem do mojej terapky, chcela som tam poliať kvety a pôjdem domov.
Cestou sa mi stále znova vracajú útržky procesu, znova ich prežívam. Prečo? Prečo tie predstavy a myšlienky s takým rachotom cválajú mojou hlavou? Po kľude či dokonca dojemnom spojení s rodičmi ani slychu. Keď sa už desiaty raz vraciam s nádychom do tela, vyskakujem z hypnotizujúcej spomienky, nie a nie nájsť aký-taký pokoj v sebe. Pýtam sa sama seba: čo potrebujem? Odpoveď je tu okamžite: potrebujem istotu, že ma má Brandon rada. Že ma prijíma.
Aha. Takže si prehrávam tie situácie, pretože sa snažím z nich urputne vyrozumieť, či už teraz môžem dôverovať silným ženám, či už mi bude odteraz s nimi dobre, či ma neopustia, nezradia, nezhodia, nebudú utláčať.
S láskou beriem do náručia svoje mladšie ja a prepadám sa do jej obáv, do jej túžby byť úplne milovaná a chránená a do svojej vlastnej prítomnosti. To ja som tu teraz pre teba, moja milá. Som na teba úplne napojená, milujúca a milovaná. Môžeš sa na mňa spoľahnúť. Ja sa môžem spoľahnúť na seba, že sa nezradím, neopustím. A keď to urobím, zas sa vrátim.
Chvíľu zotrvávam v tom nekonečnom priestore lásky, pokoja, pohody, prijatia ... uvedomenia, ktoré sa mi deje v posledných rokoch znova a znova, aby sa pripomenulo: že nezávisle na vonkajších okolnostiach, v mojej duši môžem byť "doma", v láskyplnom spojení so sebou.
Pre istotu si dávam slávnostné povolenie byť neistá a divná v prítomnosti silných žien, lebo veď čo už, aj tak sa to možno udeje. (Teraz, keď to píšem, uvedomujem si, že túto stratégiu - dovoľovať či dokonca prikazovať, čo iní tak či tak urobia - predsa používal jeden vlastník planéty z Malého Princa. A dá sa zjavne použiť aj na naše vnútorné časti. Ten Exupéry vedel svoje o ľudskej duši.)
Druhý deň dopoludnia robíme na seminári vo dvojiciach proces zameraný na prijatie tých aspektov seba, ktoré odmietame. Hľadáme, od koho by sme potrebovali súhlas, aby sme mohli byť takí, akí jednoducho sme. Od rodičov? Od učiteľov? Spoločnosti? Od Boha? S vľúdnou a pravdivou psychologičkou Andreou zhodou okolností máme podobnú tému: prijať, keď niekedy neplníme povinnosti, nie sme "spoľahlivé a usilovné". Prepadám sa do prvej vrstvy svojho zdroja zo včerajška: nezbednosti. Potrebujem súhlas byť nezbedné dieťa! V ušiach mi znie detský hlas, ktorým som deň predtým hovorila veľkú časť procesu a spomienka, že som včera často hojdala a kopala nohami a robila žarty. Včera som bola nezbedné dieťa.
Zdá sa mi, akoby to včera bolo prvý raz v živote. Ak som aj niekedy nejakú nezbedu náhodou robila, mala som strach. Včera som to prvý raz žila nevinne, naplno. Navyše mi to prešlo, nevynadali mi. Skvelé!
Tá, ktorá sa zo všetkých síl snažila vyhovieť náladovým božstvám zvaným učiteľky, lebo bola (vo svojich presvedčeniach) vydaná na ich milosť a nemilosť, chce teraz hodiť obavy za hlavu. Chce sa hrať a veriť, že sebavyjadrenie už nebude odsúdené.
Na tom najdôležitejšom mieste, v nej samej, odsúdené prestáva byť - objavujem tam priestor, v ktorom sa dá žiť, dýchať, slobodne sa prejavovať. Je to priestor - či stav? - v ktorom je už jedno, či som mala otca alebo nie a nakoľko ma niekto miloval, či miluje. Čisté Bytie tieto prívlastky neobsahuje a záblesky tohto Bytia ma v behu života a jeho "bežnom" ponímaní upokojujú, vlastne všetko menia.
Na ďalší deň som začala prežívať otcovu prítomnosť ako pevnú pôdu pod nohami. Ako vlastné miesto na tejto Zemi.
Namasté. Ďakujem.