O mne II

Moja cesta, môj príbeh

Začiatok sa nepríliš vydaril, potom to už išlo dobre. Až keď som mala päť mesiacov, rodina zistila, že mama má laktačnú psychózu, otec sa odsťahoval a ja som taká podvýživená, že musím do nemocnice. Odhadujem, že tých pár týždňov, či mesiacov častej osamelosti, hladu a chladu je obdobie, kedy som získala sklon strachovať sa a myslieť si, že na tomto svete nemám miesto.

Odkedy sa pamätám, obklopovala ma hojnosť lásky - dávali mi ju stará mama, dve tety a dvaja ujovia a podľa svojich možností aj mama. K rodine patrila aj moja úžasná učiteľka hry na flautu Emka Branková. Naši ma brávali do záhrady, na chatu, plávať, člnkovať sa a bicyklovať, chodila som na hudobnú. A predsa ma stále sprevádzal ten divný spoločník - úzkosť. Až na strednej som pochopila, že to nie je samozrejmé, že sa môžem cítiť aj spokojná, sebavedomá, "doma na svete".

Na vysokej som získala skvelých priateľov na celý život a úžasného manžela Mirka Kašičku, s ktorým mi bolo dopriatych osem vzácnych rokov. Ak "byť 26-ročnou vdovou" vyzerá zle, tak verte, také to aj je. Keď som Mirka pochovala, bola už veľmi chorá aj moja mama a my sme s manželom mali v pestúnskej starostlivosti môjho pätnásťročného brata Janka. Treba otvorene priznať, že to, že je dnes z neho skvelý človek a otec, sa stalo nie vďaka, ale napriek mojej osamelej "výchove".

Je tomu dávno, čo som ako organizátorka a lektorka relaxačných kurzov mohla slúžiť za reklamu na zdravie. Od roku 2000 nasledovali roky nádhernej, ale veľmi intenzívnej práce v Dale Carnegie, často do noci a cez víkendy. Spolu s päť rokov trvajúcim opatrovaním starkých a neskôr vedením pobočky a pri mizernej starostlivosti o seba samu to u mňa viedlo k autoimunitnému ochoreniu, kvôli ktorému som zaspávala priamo pri chôdzi po ulici. Ja som sa unavená už budila. Nevedela som sa sústrediť a lekári povedali, že to tak zostane. Bála som sa budúcnosti. Čudujem sa ľuďom, ktorí ma vtedy aspoň kúsok mojej púte vládali podopierať - priatelia Soňa, Igor a Danko a jeho maminka, teta Magda s ujom Róbertom, švagriná Janka, kazateľ Daniel Pastirčák s manželkou Jarkou. A hlavne môj skvelý a statočný manžel Ali. Trvalo to dva roky, kým som si začala spomínať na všetko nástroje a návyky, ktoré som v stresujúcom, hektickom období života opustila,  lebo "nebol čas", hoci som ich mala práve začať používať intenzívnejšie: meditovať a modliť sa, zdravo sa stravovať, užívať šport a prírodu a vyhľadať psychoterapiu.

V tom období "návratu k sebe" som absolvovala aj prvý kurz Cesty a začala rozmotávať svoje klbko bolestí, ukrytých hlboko v duši, ktoré mohli byť prvotnou príčinou môjho ochorenia. Spomienky na ranné pocity boli často hmlisté, ale desivé. No s každým terapeutickým procesom som odložila kúsok záťaže a aj nadobudla nadhľad nad časťou nezrozumiteľných pocitov strachu, ktoré ma občas zaplavovali. Učila som sa odpúšťať druhým i sebe a objavovať, že na tomto svete nie som omylom, ale že som tu správne; dôverovať láske blízkych, uviesť do svojho života aj nenarodených súrodencov, nechať vo svojom srdci prúdiť radosť a nádej ... a hlavne prijímať to, čo je - vo mne aj v okolí. Toto oživujúce rozmotávanie stále pokračuje. 

Myslím, že práve objavenie a liečenie hlboko schovaného presvedčenia, že "nie som na tomto svete vítaná", bolo a je pre mňa kľúčové. V minulosti, často pri banálnych situáciách, napríklad keď na mňa vrčala úradníčka, keď klient odmietol moju ponuku tréningov (čo je v obchode, samozrejme, bežné), keď išli kamaráti na drink bezo mňa, keď manžel povedal, že potrebuje byť sám, keď mi bankomat zhltol kartu a VŽDY pred tréningom pre manažérov, nezávisle od toho, koľko výborných hodnotení a poďakovaní som mala v šuplíku ... zmocnila sa ma úzkosť, niekedy zúfalstvo ... a nevedela som, prečo vlastne. Zdravý rozum mi hovoril, že ide o drobnú nepríjemnosť či zvládnuteľnú výzvu. Ale mojím telom prúdili stresové hormóny, ako keby mi išlo o život. Ten automatický vnútorný prehrávač sa v takých situáciách spustil, aby mi pohotovo zašepkal: "To preto, lebo na tomto svete nie je pre teba miesto. Iní majú právo tu žiť, ale ty si tu navyše. Nemala by si tu byť. Preto nedostaneš podporu a ochranu." Ja som mu automaticky verila a tak bola z banálnej nepríjemnosti pohroma, "z komára slon", ako sa nie náhodou hovorí. Vtedy som netušila, že ten zlý pocit plynie z toho, že onen hlas narazil v mojom vnútri na iný, protichodný hlas, na túžbu žiť. A hneď mi bolo nanič z celého života a hneď som mala po chuti niečo robiť, niekam ísť, a už vôbec som nemala záujem prejaviť sa, či prekonávať nejaké prekážky. Ako som mala vedieť, že sa práve nachádzam tenučký vlások od kontaktu so sebou, od explózie vôle žiť a dôvery v život?! Keby som len bola oba tie hlasy pripustila ... no namiesto toho som všetko potláčala. 

Také dôsledky to malo u mňa - každá aktivita ma stála čoraz viac námahy. Iný človek by možno na to isté presvedčenie reagoval práve naopak, veľkou ctižiadosťou, snahou niečo dokázať, alebo presadiť sa, alebo inou stratégiou. No spoločné by sme mali to, že obaja sme potláčali, čo cítime, a snažili sme sa urobiť niečo vo vonkajšom svete, aby sme to cítiť nemuseli. 

Za tie roky som rôznych verzií vnútorných hlasov, šepkajúcich dobrým ľuďom hlúposti o nedostatku ich hodnoty, ako aj stratégií, ako sa z toho ťaživého pocitu vymaniť, zahnať ho, stretla neúrekom.  Možno niektoré z tých hlasov poznáte: mala si byť chlapec, rodičia ťa nechceli, nie si dosť dobrý pre tento svet, tvoja zosnulá sestra bola lepšia, už od malička si bola škaredá, nemáš talent, v našej rodine nemajú hodnotu tí čo nešportujú, nie si dosť chlap ... "tvorivosť" toho hlasu sa v tomto prípade zdá byť nekonečná. A možno sú vám povedomé aj niektoré únikové stratégie: budem všetkým pomáhať; budem dôležitý a obdivovaný človek; kašlem na všetkých a idem svojou cestou; budem vo všetkom vzorná a všetko urobím dokonalo; každému, kto si na mňa dovolí, to spočítam, a podobne. 

Píšem to takto veľmi úprimne, aby ste si mohli všimnúť, či aj u vás tento mechanizmus funguje. To, čo som práve popísala, je fenomén skrytých nezdravých presvedčení, ktoré sme mohli skoro náhodne (nielen na základe objektívne ťažkých udalostí) pobrať v detstve. Stojí zato všímať si tento mechanizmus v sebe. Spoznáme ho podľa tohto jeho prejavu - že robíme "z komára slona": na jednej strane nám rozum hovorí, že by sme sa "kvôli takej blbosti" nemali cítiť urazení, nahnevaní, smutní, sklamaní, odmimetnutí ... atď, na druhej strane všetko v nás buráca týmto pocitom. Môžete to začať v sebe pozorovať. Často aj to samé stačí: VŠIMNÚŤ si zakaždým, keď sa daná myšlienka zjaví a spustí tú emóciu. Áno, nič iné, len si to všimnúť - to samé spúšťa liečivý proces. Niekedy je fajn vziať si túto tému do terapie. Obvykle sme s klientmi prekvapení, ako dobre sa aj dlhodobé myšlienkové a emocionálne stereotypy uvoľňujú, ak využijeme terapeutické nástroje a venujeme im vedomú pozornosť.  

Mojou ďalšou overenou oporou je modlitba. Inšpiráciou mi je teta, ktorá vo veku 78 rokov a s ťažkou vrodenou poruchou bedrových kĺbov denne podáva fyzický, emocionálny aj intelektuálny výkon najmenej za dvoch zdravých mladých - a to vďaka trom hodinám modlitby a meditácie denne.

Po tom všetkom sa možno pýtate, či sa to moje presvedčenie o tom, že sem nepatrím, pomocou terapie a uvedomovania úplne stratilo.  Zväčša. Občas sa ozve, a tak raz do roka mu na pár minút uverím a potom je mi nanič. Väčšinou má však charakter "starého vojnového zranenia", ktoré zabolí, keď je vonku horšie počasie (teda, keď mám stres), ale ja už mám nadhľad a viem, že stačí venovať mu chvíľu pozornosť, voľne dýchať a nechať to odplynúť. Jedna múdrosť hovorí: Nemusíte veriť všetkým myšlienkam, ktoré sa vám zrodia v hlave. Tak to funguje. 

Teraz by sa hodil happyend, môj dokonale šťastný, zdravý a harmonický život - ktorým ale úplne nemôžem poslúžiť. Ešte stále trpím autoimunitným ochorením, aj nadváhou. Občas som veľmi unavená, občas prídem niekam neskoro, niečo ma vyľaká, pochybujem o sebe a občas si kladiem otázku, kam sa podeli moje mladícke sny. 

No a čo?

Žijem tento svoj nedokonalý život s chuťou. Už dvadsaťjeden rokov som obdarená tým najlepším manželom na svete. Tešim sa zo svojej rodiny, nádherných klientov v terapii i v tréningoch a konzultáciách. Každý deň mi prinesie nový ohňostroj nápadov, čo by bolo fajn vykonať a každý deň objavím niečo zaujímavé, čím sa tento svet vyznačuje. Zisťujem, že život, ak je prežívaný pozorne, vedome, je krásny a lieči sa akoby sám. Je to stále lepšie: môj väčšinový pocit uplynulých rokov je, že prekypujem vďačnosťou, teda okrem apríla dvetisícpätnásteho, kedy ma seklo v krížoch. :)

Priezviská

Tak sa to zbehlo, že mám štvrté. Narodila som sa ako Irena Bachratá. V 18-tich som požiadala o úradnú zmenu rodného priezviska na Učníková, aby som si tak uctila mojich drahých Ujinka - Vojtecha a tetu Marku Učníkových, ktorí boli mojimi náhradnými rodičmi. V poslednom ročníku na vysokej som sa vydala za svojho báječného spolužiaka a neskoršieho športového novinára Mirka Kašičku, takže mi do školského indexu vpísali tretie meno, lebo zo mňa bola Irena Kašičková. Mnohí priatelia mi tak hovoria dodnes. Keď sa mi potom pošťastilo vydať sa druhý raz, páčilo sa mi byť s mojím manželom spriaznená aj menom. Teraz som Irena Ritomská a to by mohlo pre jeden život hádam stačiť. 

Som na ceste neviem kam

Na mojej ceste za poznaním, múdrosťou, za dobrom, sa hlavne nechcem zastaviť, ustrnúť, skostnatieť. Chcem byť stále "priestupnejšia", viac prijímajúca. Nechať sa viesť tam, kam ma Boh posiela, minútu za minútou ... zdá sa mi, že pravdu má ten, čo hovorí, že takto vedení kráčame akoby v hmle a vidíme len najbližší krok dopredu. Potrebujem nájsť v sebe veľa dôvery a to mi ide pomaly ... a viem, že aj cieľa "byť dobrý človek" - podľa mojich kritérií - sa treba vlastne vzdať, prijímať a vnímať radšej to, čo je, a nechať sa viesť tam, kam patrím - nie podľa svojej vôle. Ale predsa, ešte stále mám ideál, takého človeka, o akom raz napísal Jiří Mazánek: Když jsou lidi s nimi, je jim dobře a nic špatného je nebude napadat. A aby ste vedeli, najmenej dvoch takých ľudí, moje vzory, aj poznám.

Podľa prvého z nich sa mi zdá, že takí ľudia, hoci sa aj namáhajú, zažívajú nezdary a prekážky a aj trpia ... že oni konajú z hĺbky tohto svojho poznania či vnímaného vedenia a preto im to stojí za to a sú vo svojom snažení efektívni ako málokto.

Z toho druhého tak vyžaruje seba-akceptácia, vnútorná istota a (asi) z nej vyplývajúca úplná nepotreba niečo hrať, predstierať, presviedčať, niekam ostatných manipulovať - až to akoby samé od seba, bez toho, aby ten človek pre to musel niečo robiť, vo mne a ľuďoch okolo spúšťa podobný pocit sebaprijatia, tvorivosti, zvedavosti a úplného bezpečia. 

Verím, nejako, že toto je najdôležitejšie: sme všetci v poriadku, nemusíme sa zlepšiť. Stačí uvidieť a uvoľniť vnútorné prekážky v podobe strachu, myšlienok a presvedčení ... aby smela prúdiť dôvera. A nechať sa viesť. 

Niekde som čítala:

Musíme věřit v dobré věci, které neexistují. Jak jinak by se mohly stát skutečností? 

Prajem vám všetko dobré a budem rada, ak sa ozvete.

irena