Osobné: Ako som bola zakliata

Prvého januára 2017 urobil môj manžel vec, ktorá ma zranila. Čo urobil? Môžete predpokladať, že pre vás by to bola banalita, nad ktorou by ste mávli rukou. Mňa však trafila presne do uboleného miesta duše. Myslela som si, že mi bolesťou pukne srdce. Nájdite si pre ilustráciu niečo, čo by zranilo vás, čosi ako drobné klamstvo, posmech pred inými, zmeškané výročie, zabudol/zabudla zavolať, že sa zdrží, trochu flirtoval/a, uprednostnil/a prácu, priateľov či koníček pred niečím rodinným, väčší nákup či rozhodnutie bez porady s vami, požičal-a/daroval-a niečo aj vaše alebo sľúbil-a niečo aj za vás bez porady s vami a podobne, veď viete. 

Ešte horšie na tom bolo, že môj muž túto vec urobil už niekoľko krát počas nášho 22-ročného spolužitia. Teraz som to videla jasne, ako to prebieha: on to občas urobí a mňa to šialene zabolí. Jemu je to úprimne ľúto a sľubuje, že už to neurobí. Ja uverím. On sa nejaký čas snaží, ale keďže pre neho je to banalita, časom zabudne a keď zase na to príde, urobí to - veď o nič také nejde. A ja sa to dozviem a boli ma srdce ... krútim sa od bolesti - cítim sa odstrčená, nemilovaná, zradená. Strašne, strašne nešťastná a smutná. A pripadám si hlúpa, že som dúfala, že už sa to nestane. V hlave mi víria myšlienky, ako mi to mohol urobiť a moja myseľ mi masochisticky ponúka všetky detaily, okolnosti a súvislosti. Snažím sa to pochopiť, ale nejde to. V skutočnosti si len zas a znova rozprávam ten istý príbeh o bolesti a zrade. 

Prečo som zakaždým uverila a prečo sa situácie tohto typu nikdy nedajú pochopiť ani vyriešiť logickým myslením? Lebo som nechcela upadnúť do neriešiteľného rozporu, takzvanej kognitívnej dizonancie: 1. Nechcem, aby človek, ktorý mi je blízky, robil toto. 2. Môj muž mi je blízky. 3. Môj muž toto robí ... NIE, nerobí, už sľúbil, že to už NIKDY neurobí. 

Bod tri je moja jediná záchrana. Inak by som musela spochybniť bod dva a to nechcem. Nechcem si s ním prestať byť blízka, je to najdôležitejší človek môjho života. A tak verím. Verím, že to už nikdy neurobí, lebo vie, ako ma to zraňuje. DOKONCA mal by vedieť, že TAKÉTO VECI SA NEROBIA. Trochu sa bojím, či to znova neurobí. Moja dôvera občas kolíše. Ale potom radšej zabudnem, že sa to stalo a uverím, že už to nikdy nepríde. Ale príde. Prvého januára prišlo.

Moja myseľ mi okrem opakovania zraňujúcich spomienok chce pomôcť aj vymýšľaním stratégií, ako dosiahnuť akú-takú náhradu, liečenie zranenia zvonka: nebudem sa s ním rozprávať! Alebo: už NIKDY s ním na to miesto nepôjdem! Alebo: poviem to jeho sestre. A: Urobím mu to isté! Či dokonca: na pár dní sa odsťahujem?!! Všetky alternatívy zamietnem, ale zúfalstvo zostáva.

Rozhodla som sa, že prestanem sama sebe klamať, že tento budem čeliť realite: ROBÍ TO. Je jedno, ako sa dušuje, že už si to zapamätá, OBČAS TO PROSTE UROBÍ, ZAS. Robí to človek, ktorý ma miluje a ja jeho. Jediným riešením je PRIJAŤ TO. Viem, ale ako? Prijať to budem môcť vtedy, keď to prestane mať pre mňa tento význam a keď to prestane vo mne spúšťať tieto emócie. Prijmem to vtedy, keď si o tejto veci prestanem rozprávať ten doterajší "osvedčený" príbeh. 

Krútim sa bolesťou. Usilovne si pripomínam poučku, že vonkajší svet je odrazom môjho vnútorného sveta. A že svet neexistuje objektívne - že sú tu len príbehy, ktoré si o sebe a svete okolo seba rozprávame. Vidím tento svoj príbeh, vidím, že ma zraňuje, a vidím, že sa ho neviem zbaviť. Je mojou identitou: on je páchateľ a ja som zranená obeť. On by mal niečo urobiť, aby ma to prestalo bolieť. 

Nedávno sme sa s jednou klientkou, ktorá bola niekoľko týždňov v bolestivom zajatí sporu s bratom, smiali presne na tomto mechanizme. Keď dovolím spomienke na onú konfliktnú udalosť, aby sa mi v hlave dookola premieľala, akoby som robila toto: Videla som v kine hlúpy film. Bola to strata času a nemilý zážitok. Ja si však kúpim DVD s týmto filmom a keď prídem domov z práce, hovorím si: čo budem robiť? Pôjdem na vychádzku? Prečítam si knihu? AHA! Mám tam ten hlúpy film - no, idem si ho ešte raz pozrieť. A takto dookola, každý deň. 

Viem, čo sa musí stať, aby som bola NAOZAJ vyliečená. Potrebujem, aby sa vyliečilo moje staré zranenie, ktoré môj muž svojím (pre)činom obnažil. Potrebujem si prestať rozprávať ten príbeh stále dookola. Fyziologicky vzaté, potrebujem, aby sa aktivita mozgu prestala točiť v prednej, "logickej" časti a aby sa zapojili ostatné časti mozgu, najmä stredná časť, kde prebieha liečenie starých zranení a vďaka ktorej môžeme zaujať iný pohľad na svoj problém.

Trvalo to takmer presne 48 hodín. 

Chodila som po svete ako bez duše. S mužom som sa rozprávala len nevyhnutne - držala som si odstup, chránila som sa pred ním - je rozumné chrániť sa pred človekom, ktorý vás (dalo by sa povedať, vedome) zraňuje. Teda, dovtedy, kým ho za takéhoto považujeme. Kým si o ňom rozprávame takýto príbeh. 

Prvé ráno som si urobila proces Radikálneho odpustenia. Nič.

Druhé ráno som si urobila proces Radikálneho odpustenia a terapiu Cesta na liečenie starej traumy, ktorú tieto udalosti ovplyvnili. Našla som a liečila v sebe skryté presvedčenie (iracionálne, ako to už v týchto prípadoch býva): "Dobro ku mne môže prúdiť iba skrze muža." Uvidela som dôsledky, ktoré to malo na môj život a uvidela liečivú silu tejto zmeny, svoje nové možnosti. Ale s pocitom zranenia sa nestalo NIČ.

Viem, že telo potrebuje nejaký čas, kým sa v ňom premietne zmena presvedčenia. A tento čas je oveľa kratší, ako sa pôvodne predpokladalo, nepočíta sa na týždne či mesiace, ale na hodiny či dni, ako to pôsobivo vysvetlil bunkový biológ Bruce Lipton (pretože aj moja dnešná bunka dokáže meniť svoju bunkovú membránu a tým od základu aj spôsob svojho fungovania - nemusíme čakať na to, kým sa narodí bunka nová, ako sa pôvodne usudzovalo.)

Celé dva dni som si opakovala záchrannú formulku Radikálneho odpustenia, ktorú som si prispôsobila na svoje potreby: "Vôbec sa mi to nepáči, vôbec tomu nerozumiem, ale som ochotná pripustiť, že sa to deje a som ochotná uvidieť liečivý význam, ktorý to pre mňa má."

Celé dva dni som sa znova a znova vracala od premieľania príbehov k bdelej prítomnosti pomocou tzv. dvojitej pozornosti: Moje telo je živé a súčasne som smutná. Moje telo je živé a umývam riad. Moje telo je živé a mám myšlienku, že som osamelá, opustená, zradená a nešťastná. Moje telo je živé a táto myšlienka je veľmi silná.

Stále dookola: Vynoril sa príbeh a túžba, aby sa nebol stal, alebo aby sa aspoň nezopakoval. Hnev na manžela. Smútok nad sebou. Detaily príbehu ... okamih uvedomenia, že si zasa rozprávam príbeh. Chvíľka bdelej pozornosti: Moje telo je živé ... 

Medzi tým normálna práca a povinnosti ... len vždy, keď som si uvedomila, že si zasa rozprávam ten smutný príbeh, som sa na chvíľu zastavila, aby som sa naň a na seba podívala. Viem, že to "podívanie sa", ten okamih nadhľadu vyzerá ako nič v rozbúrenom oceáne mojej mysle a mojich emócií, ale dúfala som, že je to tak, ako to bývalo vždy doteraz, že tieto kratučké okamihy predsa majú moc uviesť do práce môj stredný mozog a postupne dovoliť vzniknúť novému pohľadu, ktorý som si ešte nedokázala predstaviť. Verila som, že existuje taký môj pohľad na svet, v ktorom môj muž môže príležitostne spáchať onú vec a v ktorom môžem ja súčasne byť šťastná a cítiť sa milovaná a vnútorne spokojná. Takýto stav sa však javil v nedohľadne, ako je zatiaľ v nedohľadne sneh tejto zimy v našom meste.

Chcela by som si vypočuť osvietených majstrov, Ruperta Spiru, Ekharta Tolleho alebo Moojiho, aby ma udržali v správnej koľaji, ale nejde mi to, radšej plýtvam časom pri televízore.  

Prvý deň som svoj príbeh porozprávala kamarátke Zuzke. Poľutovala ma a uznala mi, že ma to bolí. Bola som rada, že mi niekto rozumie, takej chudere. Že mi nehovorí, že život je taký a že je to banalita a aby som sa vzchopila.

Druhý deň som zavolala druhej kamoške, Vierke. Je to kolegyňa - terapeutka a tiež dobre vedela, čo sa vo mne deje. Ani ona nespochybňovala, že taká banalita ma môže bolieť. Vedela, že každého z nás bolí niečo iné. Povzbudila ma v sebauvedomovaní a pripomenula mi, že VŽDY sa napokon urodí ten nový pohľad, že moja kliatba sa určite skončí a že veď viem, že vďaka tomu prijatiu budem oveľa šťastnejšia a slobodnejšia, ako som bola predtým. Vierka sa mi zverí so zážitkom, ako sa ona cez Vianoce pomerna rýchlo vyliečila z jedného svojho príbehu. Trochu jej závidím. 

Na jednom tričku som raz videla nápis: The way out is the way through (Cesta von vedie cez.)

Viem, že nemá zmysel potláčať emócie. Že keď budem vytrvalo vedome prítomná sama pri sebe, liečivý účinok sa dostaví. Viem to, udialo sa to už veľa krát mne, mojim kolegom i našim klientom na AHA víkendoch, Vzťahových večeroch i v individuálnej poradenskej praxi. Viem to, lenže teraz JA kráčam tmavým údolím a cestu von nevidím.

Klientka mi práve poslala vynikajúci text od človeka, ktorého som doteraz nepoznala, od Mira Detka: "Môžeš mať prázdne vačky, hlavu, ruky, no nikdy nemôžeš mať prázdny tento okamih. Môžeš mať tie najhlúpejšie myšlienky, hlavu plnú závisti a nenávisti, a predsa tento okamih nemôže byť ani hlúpy ani závistlivý. Ak ťa teda prítomný okamih miluje a prijíma bezpodmienečne, čo chceš robiť či nerobiť, aby si sa mu vyhol? Čo chceš robiť alebo nerobiť, aby si ho prijal? Pretože prítomný okamih, to si skutočný TY! Byť však niečím, a byť si toho vedomý, to je veľký rozdiel."

Večer druhého dňa sa stretávam s priateľmi a kolegami, manželmi Luciou a Ondřejom, ktorí Bratislavou prechádzajú cestou na lyžovačku. Rozprávame sa do noci o havajskej metóde Huna. Myšlienky, ktoré som poznala, teraz v novom šate a v nových súvislostiach. Ich dve krásne dcérky zatiaľ v hotelovj izbe šantia v tričkách, ukoristených z batožiny rodičov. Veľa sa smejeme. Ondřej mi na kúsok papiera spisuje sedem základných princípov tohto prostého, ale geniálneho liečenia.

Cestujem domov, premietam si náš rozhovor, na pozadí je stále prítomná moja bolesť, občas sa uvedomím a prepínam na bdelú prítomnosť ...

Kráčam domov pokojnou ulicou a náhle si uvedomujem, že bolesti niet. Je len ľahkosť, ticho a akýsi príjemný pocit útulného priestoru vo mne samej. Všetky myšlienky sa stratili, je len mrazivá noc, ja, krásne prázdno. 

Doma si sadám na posteľ k rozospatému manželovi a prehodím konverzačne:

  • Už som ti odpustila.
  • To sa dá?
  • Musela som čakať, až to nastane.
  • Hm.

Otáča sa na bok a v momente oddychuje v spokojnom spánku. Úľava nás oboch je úplne hmatateľná. Ticho ležím na posteli, okolo mňa nekonečný vesmír. Absolútna ľahkosť a sloboda. Milujem ten okamih, keď sa schválne skúšam dopátrať toho starého príbehu, ale už sú z neho len celkom malé fragmenty, ktoré sa vznášajú vzduchom a nedajú sa uchopiť. Skúšam sa spýtať sama seba: Čo ak to urobí znova? A je mi to jedno. Neviem, netuším, ako sa budem potom cítiť, nemá význam sa tým zaoberať. V tejto chvíli to nie je moje, nenaráža to do mňa a nezraňuje ma to, len všetko prúdi cezo mňa, lebo ja som VŠETKO. Zaspávam v bezpečí a v akomsi neviditeľnom láskyplnom objatí.

Prebúdzam sa v láskyplnom objatí.